Polčas

9

Levi

Nemal som rád, keď dievča malo oči plné sĺz a bránilo sa vzlykom. Nemal som rád, keď som videl chlapa pred dievčaťom, ktoré nemá ďaleko od zrútenia a on si na nej honí svoj ego. Vytáčalo ma to do vývrtky a môj pohár trpezlivosti pretekal rýchlosťou Niagárskych vodopádov. Bol som hajzel, ale stáť pred dievčaťom a svetoborne sa jej pozerať do očí, kým ona bezbranne stojí a nič nehovorí je chrapúnstvo aj na mňa. Rád sa hrám a vytváram hry, ale všetko má svoje hranice.Ak tu budem ešte chvíľu stáť vypením ako zemiaky pod pokrievkou na plnom plyne. Pohol som sa v sekunde, keď som videl, že jej po tvári stiekla slza.

Ráznym krokom si to k nim namierim zanechávajúc kávu na barovom pulte. Kým ku nim prichádzam vypočujem si kúsok rozhovoru, ktorý nepridá na mojej pohode.

"Stále len ubližuješ rodičom a psychické týranie je z tvojej strany horšie ako to fyzické. Uvedom sa konečne, že si tu vďaka nim a ty sa im absolútne nedokážeš odvďačiť. To si nemohla prísť na tú posranú oslavu? Zadarmo by si sa najedla a napila. Nie je to niečo čo potrebuješ?" V jeho hlase cítiť posmech pri posledných dvoch vetách.

"Ty by si potreboval jednu drbnúť priamo do huby aby si sklapol a nemohol viac rozprávať pičoviny, ktoré ti z úst chrlia jedna za druhou. Mám to spraviť ja alebo si jednoducho tú hubu zavrieš skôr ako sa moja päsť stretne s tvojou detskou tvárou?"

Postavím sa vedľa nej, ale o pár milimetrov dopredu. Nemám ju rád, ale takéto zaobchádzanie si na verejnosti nezaslúžila. Urážam ju? Áno ale všetko s hranicou, ktorú mám pevne nastavenú. Dievča nebude plakať kvôli mojim slovám. To čo povedal on? Obvinil ju z týrania? Zosmiešňoval ju, že nemá na jedlo a pitie? Tá hranica sa neprekračuje, nie keď viem, že pracuje ako otrok v kaviarni, v ktorej sa nezastaví. Je to obyčajná čašníčka, ale toto si nezaslúžila.

Chlapík v okuliaroch si ma premeria pohľadom a posmešne si odvrkne. Pozrie sa na ňu a ukáže na mňa prstom. "Futbalista Lea? Väčšiu spodinu si si vybrať nemohla? Vulgárny, hlúpy a k tomu všetkému nestáli lámač dievčenských sŕdc?"

"Patrik." Zašeptá potichu. "Neriešme to tu. Mrzí ma, že som nebola na oslave tvojho povýšenia, ale pracovala som a mame som to oznámila. On s tým nemá nič spoločné." Ani na mňa nepozrie a ignoruje moju prítomnosť.

"Si jedno nevďačné decko Lea, ktoré nemá žiadny zábrany ubližovať blízkym. Nie nadarmo ťa rodičia označujú ako sklamanie rodiny. Pozri sa kde si." Rozhodí rukami ukazujúc navôkol seba. "Pracuješ ako čašníčka v hlavnom meste. Bez cieľa, bez vízie do života. Najstaršie dieťa, súrodenec a pritom sa za teba musíme doma hanbiť. Už chápem, prečo ťa rodičia nikde nespomínajú pred známymi. Hanbia sa." Urobí ku nej krok aby ju chytil za zápästie a privolal jej pozornosť na seba, ale skôr ako sa jeho prsty obtočia okolo jej zápästia ho pevne uchopím a zovriem mu zápästie všetkou silou.

"Teraz ma dobre počúvaj. Máš päť sekúnd na to aby si vypadol z môjho dohľadu a tak isto aj jej, inak ti tie ústa zatvorím po svojom. Len chudák uráža ženu na verejnosti a priamo. Je mi jedno kto si, čo robíš ale nebudem mať zábrany ťa zastaviť v rozprávaní." Správal som sa ako chudák tiež. Minulosť nezmením a ani seba nie, ale kým ona je jeho sestra - mne bola neznámou a liezla mi na nervy. Žiadne patričné ospravedlnenie to nie je.

"Pusti ma," zavrčí potichu, "a nemiešaj sa do súkromných rozhovorov. Ja a moja sestra si máme čo povedať."

"Levi." Vysloví moje meno potichu ale ja ho počujem jasne a zreteľne. Vysloví ho prvýkrát a inak ako všetci ostatní. Obzriem sa na ňu spoza rameno a len pokrúti hlavou. "Pusti ho a nemiešaj sa do toho. Netýka sa ťa to."