Polčas

13

Lea

V hlave mi víria jeho slová zo včerajšieho večera. Mohol to byť tak krásny deň, dobre zakončený skvelým jedlom, ale on sa rozhodol, že ho ku koncu pokazí najviac ako sa len dá. Hlúpe otázky. Hlúpa jeho zvedavosť a dotieravosť. Och. Načo sa do mňa vŕta? Prečo sa pýta a stará?

Bytom zahrá hudba zo zvončeka. Z izby prejdem na chodbu ku dverám, ktoré otvorím. Naskytne sa mi pohľad na neho a Aresa sediaceho vedľa jeho nohy.

"Čo tu robíš?"

"Aj tebe krásne ráno." Usmeje sa na mňa a prekĺzne do bytu bez pozvania. "Obliekaj sa, ideme na výlet."

Zatvorím dvere a prekvapene sa na neho pozerám. Ares sa vyvalí na chodbe kým sa jeho pán oprie o stenu. "Nejdem na výlet. Je marec, zima a kam by sme my dvaja akože mali ísť?"

"Na výlet." Zopakuje trpezlivo ako malému dieťaťu. "Obleč sa teplo, športovo a ideme. Občerstvenie máme v aute aj s vodou."

"Nepohnem sa kým mi nepovieš kam ideme. Čo má toto znamenať za móres? Odkiaľ vieš, že mám voľno?"

"Max mi včera večer volal, pretože sme riešili štátnicovú otázku, ktorá nám robila problém. Zmienil sa o tom medzi rečou a ja som mal hneď plán jasný."

"Nechceš ísť domov a vypracovávať si otázky. Mňa nechať na pokoji?"

"Uhádla si." Žiarivo sa usmeje. "Nechcem. Teraz šup šup, obliecť sa a vyrážame."

Samozrejme som protestovala ďalších desať minút, ktoré mi zobral zo života a ja som sa aj tak potom musel prezliecť do športového oblečenia. Natiahla som na seba legíny, vyššie nike ponožky, športovú podprsenku, tričko s dlhým rukávom, mikinu a bundu. Na nohy som dala botasky. Do batoha som si chcela zbaliť doklady, peniaze a iné drobnosti, ktoré mi zhabal do náručia a odpochodoval schodmi nadol k svojmu autu, kde ma čakal.

Ares bol pripútaný na zadných sedadlách v takej akoby ohrádke, priamo na prevážanie psov. Ja som sedela na sedadle spolujazdca a ticho sledovala ako sa vytrácame Bratislave a mierime na Záhorie. Všetky moje veci si narval do batoha, ktorý je uložený vzadu a stále mlčal o cieľovej čiare nášho, pre mňa neplánovaného, výletu.

"To nemyslíš vážne." Zamrmlem potichu, keď sa auto zabočí v známej dedine, nad ktorou sa nachádza zrúcanina hradu.

"Dáme si výšlap a potom sa prejdeme ďalej do lesa."

"Nemáš náhodou dnes povinnosti? Futbalové?" Zaparkuje ako správny turista čo najďalej od cestičky k hradu. Hňup nechal auto pomaly v strede dediny. Nie bližšie, ale ďalej.

"Mám od lekára do stredy stopku na tréningy a s deťmi je dnes náš druhý brankár Juro. Síce mu nerád prenechávam moje tréningy, ale tri dni mám zakázané si navliecť brankárske rukavice. Bez nich by som decká naučil veľké nič."

Moja ďalšia otázka ostane nevyslovená a nevypovedaná. Vystúpi z auta. Zozadu zoberie batoh, ktorý si prehodí cez ruky a nechá ho dopadnúť na svoj chrbát. Aresa odpúta a nasadí mu vôdzku s novým obojkom. Neostane mi nič iné ako ich nasledovať, vystúpiť z auta a porozhliadnuť sa. Čistý vzduch. Ticho. Pokoj. Krásna príroda. Staršie domčeky. Niečo čo v Bratislave človek každý deň nevidí.

V tichosti kráčame nahor. Naše ticho ruší príjemný hukot lesa a Ares, ktorý sa túla pri nás po tráve a padnutých stromoch.Kým prídeme hore sme v tichosti. Ani jeden neprehovorí a nechávame sa pohlcovať príjemným tichom a prírodou navôkol nás. Už po prvých metroch v lese som sa uvoľnila a nechala pokoj prevziať nado mnou kontrolu.