Mak a Georgína

2. Mak a Georgína

Len pre upresnenie, kto by nechápal, tak v tejto časti je vysvetlený názov knihy.
Poppy= ang. mak
Dahlia= ang. georgína
Hlavné postavy dostali mená podľa kvetov, ktoré ešte neskôr v príbehu zohrajú veľkú úlohu.
---

(Dahlia)

"Takže, Poppy" pokúsila som sa s mojou novou spolusediacou nadviazať rozhovor, "má pre teba mak nejakú symboliku, alebo máš prezývku odvodenú len od mena?" Bože, väčšiu hlúposť som sa spýtať asi ani nemohla. To som sa rovno mohla opýtať na znamenia zverokruhu jej škrečka, ak nejakého má.

"No, ja,..." hapkala, akoby nevedela, čo od nej vlastne chcem, "mak pre mňa nemá veľký význam, aj keď podľa nejakých testov je to môj kvet. Asi mi bolo súdené volať sa Penelope. Ale to meno aj tak z duše nenávidím!" Len sa na ňu usmievam, je naozaj nádherná.

"A aký význam má tvoje meno? Georgína, správne?" Jej otázka ma vytrhne z myšlienok o tom, čo všetko by som s ňou robila. "Je to môj spirituálny kvet. Mám ho úplne najradšej zo všetkých! Dokonca mám doma niekoľko voňaviek s vôňou georgín." Znovu som sa na ňu žiarivo usmiala.

Zvyšok dňa sme sa veľmi nerozprávali. Ja som si poväčšine kreslila a Poppy si písala poznámky. Asi ju budem musieť poprosiť, aby mi ich pred písomkami posielala. Ja si totiž poznámky nepíšem nikdy. A tak potom vyzerajú aj moje známky, len-len že neprepadávam. Mama si naivne myslí, že sa na novej škole začnem učiť. To sotva. Ja sa neučím nikdy a ani nikdy sa učiť nebudem.

Okey, koniec vyučovania, všetci opustili triedu. Myslím, že zbehnem ešte za Poppy.

(Poppy)

To dievča, Dahlia, na mňa zvláštne pozerá. Je veľmi milá, ale neviem, o čom s ňou rozprávať. Tak po zvyšok dňa bolo väčšinou ticho. Len občas sa ma spýtala na meno nejakého učiteľa alebo spolužiaka. Bola som jej tiež ukázať, kde sú toalety. To ticho mi ani tak neprekážalo, aspoň som sa mohla poriadne sústrediť na vyučovanie a výklady učiteľov. Najviac sa vždy naučím práve z hodín.

Zazvonilo na koniec poslednej hodiny. Zbalila som si veci do tašky a pobrala sa pomaly domov. V tom ma niekto schytil za rameno.

"Počúvaj Poppy, kde to vlastne bývaš? Ja asi 5 minút odtiaľto, pri tom obrovskom nákupnom centre." Bola to Dahlia. "Ja bývam tiež tým smerom, trochu ďalej." Nevedela som, čo viac jej povedať a pobrala som sa svojou cestou, ale Dahlia ma zase dobehla. "To je super, môžeme ísť spolu do školy a potom aj spolu zo školy!" No super.

Celou cestou domov sa ma vypytovala na rodinu, kamarátov, a podobne. Až som sa sama divila, koľko som jej toho o sebe povedala. Je trochu neústupčivá, ale asi sa proste chce priateliť a okrem mňa zatiaľ nikoho nepozná. Ale inak je super. Aspoň budem mať ďalšiu kamošku.

"Tak, už sme tu!" Zahlásila zrazu. Zastavili sme pred starým domom obrasteným brečtanom. Nebol však ani ošarpaný, vyzeral super. No, a určite nie je od školy päť minút, minimálne desať a to som ešte skromná.

"Vieš, že bývaš len ulicu odo mňa?" Asi sa naozaj môžeme ráno čakať, ako povedala Dahlia ešte v škole.
"Vážne? To je super!"
"No to je" len som sa usmiala.
"Nechceš ísť ku mne?"
"Prečo nie? Na chvíľu"

Tak teda návšteva. Chcela som sa učiť, ale to počká. Zaujíma ma, ako majú tento dom zariadený.

Vošli sme a ostala som v nemom úžase. Wow.