Mak a Georgína

8. (Takmer) chytené

(Poppy)

Dahlia vytiahla chlpaté čierne putá a mierila s nimi ku mne. 'Čo chce robiť?' prebleslo mi hlavou. Vlastne som to vedela celkom presne, ale dúfala som, že to neurobí. Podišla ku mne a naznačila mi, nech dám ruky nad hlavu. Pripla mi ich o kovový rám postele. Keď už sa chystala pokračovať v tom, čo začala, a teda uspokojovať moju novonadobudnutú túžbu po uspokojení, ozval sa buchot na dvere, akoby ich nieko chcel rozraziť.

"Madam Dahlia, večera ist auf stôle!"

"Hneď som tam Adolfa. A nebľač toľko" odpovedala jej Dahlia a smutne mi otočila kľúčom naspäť, čím ma vyslobodila z pút. Potom vstala a odložila putá naspäť miesto, kde patria. "Tak nabudúce." hodila na mňa ospravedlňujúci pohľad hovoriaci za všetko.

"Nevadí." usmiala som sa na ňu. Vtom mi začalo zapínať. Počkať... Večera? Pozrela som sa rýchlo na hodinky na telefóne a skamenela som. Sedem hodín aj pätnásť minút. Mama bude šalieť!

Rýchlo som sa obliekla, dala som Dahlii krátku pusu a bez slova som vyletela z jej izby. Teda aspoň som si to myslela. Vrazila som nosom priamo do dverí a v bezvedomí som sa zošuchla na zem.

(Dahlia)

Našu malú nevinnú hru prerušila tá stará fašistická piča. Ach, niekedy mi tak strašne lezie na nervy to, že mama zamestnala práve Adolfu! Párkrát som sa ju už pokúšala vystrašiť, aby to proste vzdala a dala výpoveď, ale zatiaľ to bolo vždy bezúspešné. Jedného dňa mi to určite vyjde.

Smutne som sa pozrela na Poppy a vyslovila som tiché "tak nabudúce" na znak toho, že toto nebola z mojej strany len jednorázovka. Ona sa na mňa nádherne usmiala. Priala by som si s ňou byť každý deň.

Vtim však Poppy zmeravela, pozrela sa na hodiny a akoby jej šiblo. Začala sa rýchlo obliekať, pričom nešetrila rôznymi nadávkami a komentármi na svoju osobu. Mrmlala tiež niečo o tom, ako ju mama zahluší, len čo príde domov.

"Dúfam, že kvôli mne nebudeš mať problémy, zlatko moje" snažila som sa ju nejak upokojiť, ale evidentne ma vôbec nepočúvala, pretože bola zahĺbená do zbierania svojich vecí. Potom vystrelila ku mne, dala mi rýchlu pusu a rozbehla sa smerom k zavretým dverám.

TRESK. Poppy sa zložila priamo na stred mojej izby. Oči mala zatvorené a prudko dýchala. Vypleštila som oči a pribehla ku nej. Rýchlo som odomkla a zavolala Adolfu. Tá bola asi vedľa v kúpelni, pretože sa v momente zjavila vo dverách s prekvapeným výrazom.

"Mein Gott, čo stať?"

"Rýclo, volaj záchranku, ty ťava sprostá!"

...

"911 prosím, aký je váš problém?"

***

Čo myslíte, čo sa stane nakoniec s Poppy? Len šok alebo aj niečo viac?
Vy ste úplne úžasní!:) ďakujem za každé jedno pozretie, každý vote!:) ale aj komentár by potešil:/
Zaujímalo by ma, čo by ste chceli, aby sa v príbehu dialo ďalej.