Mak a Georgína

3. U Dahlie

(Poppy)

Dom je zariadený v tmavých farbách, a je vybavený luxusným nábytkom a najmodernejšími zariadeniami. Veľmi sa mi tu páči. Priala by som si, aby som mohla mať tiež niečo také, veľký dom, ale mama je na materskej s MJom a otčim si to zo svojho platu dovoliť nemôže. Teda, nie žeby nemohol, veď zarába dobre, ale jemu je dobre aj v bytovke.

"Máš to tu nádherné!" Dahlia si asi všimla, že trochu závidím, pretože sa červená.

"Dáš si niečo na pitie?"

"Kolu, ak máš"

Odbehla do kuchyne a ja som sa ešte raz rozhliadla. Vyzeralo to tu ako obrovská superluxusná galéria. Pri obrovskej LCD telke stála socha znázorňujúca prepletené ruky. Všade naokolo boli povešané obrazy. Rôzne krajiny a výjavy. Ale jedna stena ma upútala. Boli na nej portréty nejakej ženy, z rôznych uhlov a maľované rôznymi štýlmi.

"Dahlia? Kto je tá žena na tých obrazoch pri kozube?" zakričala som, no vtom sa Dahlia zjavila priamo predo mnou a v ruke držala dva poháre koly s ľadom. Pokynula mi, nech si sadnem na gauč. Kožený. Ona si sadla hneď vedľa mňa.

"To.. To je moja mama. Ona je lekárka, neurologička. A často jej nadaní pacienti venujú svoje sochy alebo obrazy, prípadne nakreslia ju samu. A ona si to s radosťou vystavuje. Určite si si už všimla, že to tu vyzerá ako v nejakej galérii."

"Ako v superluxusnej galérii. Máte úžasný dom." povedala som.

Dahlia nič nepovedala, len sa zvučne rozosmiala a... Jemne sa dotkla mojej ruky, presnejšie sa o ňu obtrela tou svojou. Alebo sa mi to len zdalo? Panebože, asi si len namýšľam, určite to bolo omylom . Prečo by sa ma dotýkala? Prečo by sa ma vôbec nejaké dievča dotýkalo?

(Dahlia)

Poppy je u mňa doma. Na to, že sa poznáme pár hodín, si s ňou neskutočne rozumiem a máme si toho aj dosť čo povedať. Prišli sme teda ku mne, a bolo na nej vidno, že sa jej náš dom páči. Je síce zariadený dosť tmavo a prepchatý matkinými darmi od pacientov, ale inak je naozaj cool.

Poprosila ma o kolu a ja som bežala do kuchyne. Predsa aby dlho nečakala. Vybrala som z mrazničky ľad a ani zaboha som nevedela prísť na to, ako ten pojebaný ľad z formy vybrať. Nakoniec sa mi to podarilo a s úsmevom som sa vrátila do obývačky. Ukázala som na pohovku a Poppy si sadla. Ja k nej.

Smiali sme sa a ja som neodolala, pokúsila som sa jej jemne dotknúť ruky. Ona však zmeravela. Tak som tú ruku rýchlo odtiahla, aby sa nezľakla. Nechcem ju stratiť, aj keď ju poznám len deň.

"A kde máš izbu? Ukážeš mi ju?" opýtala sa Poppy zrazu. Teraz som pre zmenu zmeravela ja. Ale tak dobre, ukážem jej, kto naozaj som. Trochu sa bojím, že ju to vyplaší, ale snáď ma nebude súdiť. A keď sa kvôli mojej orientácii prestane so mnou baviť, tak sa s tým proste budem musieť zmieriť.