Mak a Georgína

9. Šťastie v nešťastí

(Dahlia)

Záchranka prišla naozaj veľmi rýchlo. Medzitým sa Poppy na chvíľu prebrala, ale hneď znova prevrátila oči stĺpkom a stratila vedomie. Keď ju nakladali na nosítka, držala som ju za ruku. Dovolili mi ísť s ňou aj sanitkou do nemocnice a medzitým sa pýtali, čo sa vlastne stalo, ako sa to vlastne stalo a prečo sa to vlastne stalo.

"No... Ja ani neviem, chvíľu pokojne sedela, zrazu sa postavila, pozrela na čas a keď zistila... No proste zistila že mešká domov, tak si rýchlo vzala veci a pravdepodobne si nevšimla zatvorené dvere. A nabehla do nich kolmo celou silou" pri poslednej vete sa mi do očí tlačili slzy. Vidieť ju tam ležať úplne bezmocnú mi lámalo srdce.

Záchranári evidentne ostali zaskočení. "Počkať, vy nie ste sestry?"

"Nie, Poppy... Penelope je moja spolužiačka" trochu som sa začervenala. Veď je predsa úplne normálne, aby boli dve dievčatá zamknuté samé v izbe, to predsa robí dnes skoro každý. Či nie?

"Aha. A viete mi o slečne povedať nejaké osobné údaje? Prípadne kontakt na jej rodičov alebo iných príbuzných."

Skamenela som. Došlo mi, že okrem jej mena vlastne o nej neviem skoro vôbec nič. Mala som pri sebe jej kabelku. Rýchlo som sa v nej prehrabala, našla som v nej peňaženku a v peňaženke mala odložený svoj občiansky preukaz.

"Penelope Collins, Armour Street 87/2." nadiktovala som tiež jej dátum narodenia a rodné číslo.

Hrabala som sa v jej osobných veciach ďalej a našla som aj telefón. Našťastie nemala nastavené heslo, tak som záchranárom nadiktovala aj číslo na jej maminu.

Medzitým sme už boli pri nemocnici. Poppy na nosidlách vyložili zo sanitky ako prvú a už ju niekam brali. Mňa usadili do čakárne. A tam som čakala a čakala a čakala a čakala.

A čakala.

Pár minút na to sa vrútila do čakárne žena s ustráchaným výrazom. Pani Collinsová vyzerala, že sa o svoju dcéru napzaj bojí. Keď ma zbadala, premerala si ma nevraživým pohľadom a pristúpila ku mne. "Čo si jej to spravila?" Neodpovedala som, len som sklopila hlavu a zabodla pohľad do zeme. V rukách som nepokojne žmolila plyšový kvet, mak. Bol to darček pre Poppy, až ma za ňou pustia.
Prišiel doktor. Poppina mama mu vyšla v ústrety a o niečom sa rozprávali. Potom jej doktor ustúpil a ona išla smerom k izbám. A ja som zase len čakala.

Po nekonečne dlhom čase sa konečne pani Collinsová vrátila. Vyzerala pokojne. Snáď to s Poppy nebude až také zlé. vraj utrpela len mierny šok.

"Môžeš ísť za Penelopou. Ale len päť minút. Nechám to skontrolovať" a s týmito slovami pani Collinsová opustila priestory čakárne. Páni, tak tá ma asi v láske mať nebude. A keď zistí, že chodím s jej dcérou...

Vstala som, vzala som kabelku a šla som smerom k lôžkam. Ktosi ma však chytil za ruku. "Slečna, kam idete?" bola to nejaká sestrička.

"Za Penelope Collins"

"Ste jej sestra?"

"Priateľka"

"Tak bežte, ale len na chvíľu" žmurkla na mňa a odišla.

Vošla som do izby, kde som videla, že Poppy umiestnili. Ležala tam a mala zavreté oči. Pravá časť jej tváre bola samá modrina a miestami mala ešte zaschnutú krv. Podišla som k jej posteli a sadla som si na kraj. Chytila som ju za ruku. Poppy otvorila oči.

"Ako sa cítiš miláčik?" nežne som sa na ňu usmiala.

"Kto si?"

***

Ďakujem za všetky pozretia:) mám na vás otázku. Čítali by ste príbeh, ktorý by nebol len o láske a tak, ale trochu zdĺhavejší na dej? Mám niečo rozpracované a zaujíma ma, či by sa uchytil.:))