STRAÝ ZNÁMY /dvorský FF/

V NÁRUČÍ

V tej chvíli som úplne zabudla dýchať a iba pozerala na Daliborovu tvár len pár centimetrov od tej mojej.

DALIBOROV POV:

Zrazu som spanikáril a nevedel som, čo robiť.

V Siminom výraze som videl, ako zazmätkovala.
Ja som sa nevedel ani pohnúť. Mal som pocit, akoby som ju musel pevne držať a už nikdy nepustiť.

Obaja sme zmätene pozerali jeden druhému do očí a čakali, až sa niekto pohne.
Ako som tak pozeral na ňu, moje oči mi mimovoľne padli na jej pootvorené plné pery.
Doslova ma priťahovali, no ja som nenol schopný pohnúť sa ani len o centimeter.

Znova som zablúdil pohľadom k jej očiam, ktoré ma zmätene skúmali.
Vtom sa ozvalo zvonenie mobilu.

SIMONIN POV

Cítila som, ako mi zrazu začal vo vrecku vibrovať telefón.

Rýchlo som zažmurkala a sklopila zrak snažiac sa dostať z Daliborovhk zovretia.
On tiež rýchlo uhol pohľadom a o krok ustúpil.
Telefón som vzala do ruky a skontrolovala, kto mi volá.

Volá
adamkoo💗

Môj zrak vtom okamžite smeroval na Dalibora stojaceho hneď oproti a podľa výrazu tváre som usúdila, že presne videl meno na displeji.

Chvíľu na mňa iba pozeral a potom hlavou kívol na mobil, aby som mu zodvihla.
Nevedela som mu z výrazu vyčítať absolútne nič, tak som si len povzdychla a stíšila zvonenie.

Okolo nás bolo počuť iba jemné dopadanie kvapiek na zem.
Začalo sa tvoriť trápne ticho, tak som rýchlo trepla prvé, čo ma napadlo.

"Ďakujem, že si ma vytiahol von" usmiala som sa a on mi úsmev opätoval.

"Čo by si ty bezomňa robila..." pokrútil hlavou s malým úškrnom.

Ja som sa len zasmiala.

"Maj sa.."

"Aj ty"

Obaja sme sa otočili a každý sme sa vydali opačným smerom.
Zdvihla som mobil.

"Simona kde si?"

Ozval sa polonahnevaný Adamov hlas.

"Prečo mi neodpisuješ na správy, keď prší? Dúfam, že niesi vonku" vyhŕkol na mňa a mne v momente sklesla nálada.

"Mám sa fajne, diki, že sa pýtaš..." povedala som podráždene.

Otočila som sa za seba, kde som videla Daliborovu siluetu, ako mizne v daždi.

"Práve som išla vyniesť smeti, neboj, zachvíľu som doma" zaklamala som.

"Dobre potom... Len som sa bál" povedal zvláštnym tónom.

"Čoho?"

"Neviem, že by ťa napadlo ísť von"

"A s kým keď ty si nechcel?" vyletela som už trochu nahnevane.

"S tvojim bývalím napríkla-"

V momente som mu zložila.
Nemala som nervy na to sa s ním hádať, aj keď mal pravdu.

Dôvera v našom vzťahu z jeho strany vždy visela len na vlásku a teraz mi bolo jasné, že sa kompletne zrútila.
Tak isto, ako aj moja trpezlivosť s týmto žiarlivým vzťahom.

• • •

Hneď, ako som doma chytila wifi mi prišlo milión správ od Adama, že ako sa opovažujem mu zložiť a že jeho to už nebaví...

Bolo mi to jedno. Nechala som mu videné a zamierila rovno do teplej sprchy, lebo z toho dažďa som skoro zamrzla.

Celý večer som nevedela prestať myslieť na to, ako ma Dalibor vtedy v tom daždi držal.
Toľko emócií, koľko som v tej chvíli prežívala, som necítila za celý náš vzťah s Adamom dokopy a nemohla som na to prestať myslieť.

Obaja sme predsa vedeli, že som zadaná, no ajtak som sa nebránila.
Nevedela som, čo sa to so mnou v tej chvíli stalo, no nech to bolo čokoľvek, vedela som, že to chcem zažiť ešte raz.

Ahojte krásky, mám pre vás novú časť, dúfam, že sa páči, budem vďačná za všetky hviezdičky a komentáre...Dúfam, že sa páči a prepáčte za chyby💋