GEN Z

Rachel

Zobudila som sa úplne mimo. Ak mám povedať tak odvtedy čo sa to stalo som skoro vôbec nespala. Ani svoje telo som už nespoznávala. Ako keby mi ani nepatrilo, ale patrilo jemu. Tomu, kto my moje telo zobral. Vstala som a pozrela do zrkadla. Nenávidela som sa za to. Chcela som svoje trápenie ukončiť, ale vedela som, že nemôžem. Zatiaľ nemôžem. Včera večer som sa to odvážila povedať aj mame. Pre istotu som jej nepovedala, kto to je, lebo by sa to snažila vyriešiť a zavolala by na políciu, a potom by sa to všetci dozvedeli. Nechcela by som, aby ma ľudia videli v inom svetle.

Prišla mi do izby mama.
,,Ahoj zlatko. Napísala som tvojej triednej, že si sa v noci necítila dobre, tak nemusíš ísť do školy, dobre" usmievala sa na mňa jej úsmevom.
,,Ďakujem" neviem prečo, ale rozplakala som sa. Takto som preplakala skoro celú noc. Mama ma objala a poslala ma do postele, aby som si oddýchla. Ľahla som si do postele, ale nemohla som zaspať. Stále som nad tým rozmýšľala aj keď som chcela prestať, nedalo sa to. Išla som si dať radšej sprchu. Myslela som si, že pri tom vypnem mozog. Pustila som si ľadovú vodu, ale nepomohlo mi to. Pripomenulo mi to ten vlhký les ktorý smrdel dažďovou vodou. Sadla som si do sprchy a znovu mi začal plač. Toto už takto ďalej asi nedám. Musím s tým niečo urobiť. Ale čo? Jediné čo sa tomu vyrovná je smrť, ale ja niesom vrah. Musím vymyslieť niečo iné. Možno naňho zavolám iba policiu. Aj keď to mi pride ako nič. Ahhhhh. Musím vypadnúť z domu. Už to tu nevydržím sama so svojimi myšlienkami. Vyšla som zo sprchy. Obliekla som sa a odišla z kúpeľne do mojej izby. Zobrala som si peniaze, dala som si mikinu a tepláky (staré ja by si toto v ŽIVOTE neoblieklo).

Prišla som pri okno. Otvorila som ho a vyskočila z neho von. Izbu mám na prízemí takže som sa nezabila, nebojte. Odišla som z trávniku a otvorila som bránku. Vyšla som z nej a zamkla ju, aby si nikto nevšimol, že niekto odišiel.
Išla som po ulici. Nevedela som ani kam idem, ale išla som ďalej. Nohy ma zaviedli do obchodu. Kúpila som si monstera a odišla som preč. Všetci sa tam na mňa pozerali ako na bezdomovca, ale ja som to mala celkom v piči. Otvorila som si monstera a išla som ďalej. Neviem ani ako, ale prišla som až k Leovmu domu. Niekto stál na záhrade, ale nevidela som tej osobe do tváre. Tá postava mi bola povedomá. Priblížila som sa. Vtedy sa tá postava otočila a všimla som si, že to bol Leo. Vyzeral prekvapene, že ma vidí. Keď mám povedať pravdu aj ja jeho. Nemal by byť náhodov v škole? Pomaly sa blíži ku mne.
,,Ahoj" išiel ma objať, ale ja som odstúpila. Necítila som sa na to ,,prepáč. Čo tu robíš?"
,,Neviem" vážne som nevedela čo tu robím. Proste ma to sem zaviedlo.
,,Nechceš ísť do vnútra" pekne sa ma spýtal. Porozmýšlala som o tom, ale nakoniec som prikývla. Otvoril mi dvere a bola som v dome. Zaviedol ma do jeho izby. Posadila som sa na stoličku a on stál predo mnou.
,,Chceš vodu?" spýtal sa a ja som mu zase prikývla. Odišiel z izby. Poobzerala som sa okolo seba. Jeho izba sa odvtedy čo som tam bola dosť zmenila. Hneď oproti dverám mal posteľ. Pod oknom bol stolík a pred ním stolička na ktorej som sedela. Po stenách mal niake plagáty s backstreet boys. Pri posteli mal hodený sediaci vak. Mal tu celkom poriadok. Lepšie ako vtedy keď som s ním chodila.

Počula som kroki a vedela som, že už je pred dverami. Vošiel dnu a podal mi vodu. Trochu som sa napila a položila som pohár na stôl.
,,Ty si odkedy fanúšikom backstreetboys?" spýtala som sa ho.
,,Asi od nášho rozchodu. Prečo?"
,,Ja len, že to vyzerá dosť teplo" potom čo som to povedala sa na mňa usmial. Musela som sa usmiať tiež.
,,Vieš o tom, že ja niesom teplý ale bi" stále sa usmieval ,,A backstreet boys nepočúvajú iba teply, ale aj všetci ostatný"
,,Ako povieš" pozerala som sa na ten plagát a ani slovu som neuverila.
,,Prečo si neni v škole?" spýtala som sa Lea.
,,Babča potrebovala aby som ju vyzdvihol z letiska tak za hodinku idem po ňu. Vieš, teraz bude chvíľu u nás" jeho babka býva niekde v Mexiku. Už otváral ústa, že sa ma ide niečo spýtať, ale ja som ho predbehla.
,,Ako sa má Gabriel?"
,,A to mám odkiaľ vedieť" celkom sa červenal.
,,Nebolo náhodov dôvod nášho rozchodu to, že sa ti on páčil?"
,,Čože, nieeeee" už bol červený ako paprika. Začala som sa smiať a on sa ku mne po chvýli pridal.
,,Dobre, priznávam sa. Možno sa mi páči. No a? Ináč, je ti už lepšie?" vtedy som si na to znovu spomenula. Znova som sa cítila vnútri mŕtva.
,,V pohode" zaklamala som. Prečo to musel spomenúť ,,Už asi budem musieť ísť" postavila som sa a už som bola pri dverách keď ma Leo zastavil.
,,Prepáč, nechcel som ti to pripomínať"
,,To je vpoho" znovu som zaklamala a odišla som z jeho domu.

Po ceste domov som sa rozplakala. Proste to na mňa všetko zrazu doľahlo. Želala som si už byť doma. Prišla som pri dom, ale uvedomila som si, že sa musím vrátiť cez moje okno presne tak ako som prišla. Musela som sa niakosik vyštverať do okna čo pri tom ako som sa cítila nebolo ľahké. Zobrala som stoličku z terasi a pomocou nej som sa dostala na rímsu okna a potom do izby. Ešteže som ho nechala odomknuté. Hodila som sa na zem a rozplakala som sa ešte viac. V hlave sa mi stále prehráva ten pocit ktorý som mala v tú noc keď ma Sebastián znásilnil. Nevedela som sa ho zbaviť. Modlila som sa, aby to prestalo. Musím niečo urobiť.

Vtedy mi zavibroval telefón. Bola to moja kamarátka. Pozrela som sa na správu. Pýtala sa ma či prídem na párty. Spýtala som sa jej ktorú párty myslí. Odpovedala mi, že myslí tú Sebastiánovu, ktorá sa začína o 20:00. Začala som nad niečím rozmýšľať. Nad pomstou. Nebojte sa. Nejdem ho zabiť. Idem urobiť niečo čo ma vyslobodí z tejto čiernej diery. Aspoň dúfam. Dnes. Sebastian. Budeš pikať.