GEN Z

Lindsey

Ahojte. Ja som Lindsey. Tak konečne ste sa dočkali čo? Už by ste asi približne mali vedieť kto som, no ak nie, tu máte rýchlu rekapituláciu: žijem hneď vedľa Gabriela iba s mojím otcom, môj najlepší kamarát je Mateo a som v skupinke s ním, Sofiou a Cass, a to najdôležitejšie, mám červené vlasy, nie oranžové, ale červené( ľudia si to pletú) no a to je asi všetko, čo o mne zatiaľ viete. Pripravený sa dozvedieť viac? Ja byť vami by som pripravená nebola.

Zobudila som sa. Vlastne som ani nespala, ale to nevadí. Obliekla som sa a rýchlo som odišla dole si dať raňajky, a utekala som späť do izby. Zatvorila som dvere a dala som pred ne stoličku, aby ich nikto nemohol otvoriť. Asi sa pýtate prečo som tak paranoidná. Viete, že bývam iba s tatom a on si niekedy si až moc vypije. Nikdy to nedopadne dobre. Už pár krát ma začal biť a niekedy mi spravý aj niečo horšie, ale to tu nechcem radšej hovoriť.
Bum bum bum. Začal mi niekto búchať na dvere.
,,Lindsey!!! Otvor tie dvere!!!" bol to môj tato.
,,Čo sa deje?" spýtala som sa ho.
,,Otvor ich!!!" stále hulákal. Nakoniec som ich otvorila.
,,Prečo si ich mala zatvorené!" vbehol dnu.
,,No ja...." nestihla som to ani dopovedať a on mi dal facku.
,,Ešte raz tak ti spravím niečo horšieho" odišiel z izby. Chcelo sa mi plakať. Nenávidela som ho. Už dlho som s tým chcela niečo spraviť, ale vždy, keď som niečo urobila, aby som sa ho zbavila. Vždy keď som sa snažila utiecť alebo povedať to niekomu sa mu nič nestalo a potom ma ešte aj potrestal. Nenávidím svoj život.

,,Lindsey!!" zakričala na mňa tato z obývačky. Išla som za ním a dúfala, že mi nič nespravý.
,,Áno tato"
,,Urob mi niečo na raňajky. A rýchlo, lebo som hladný" prikázal mi pritom ako sedel na gauči a pozeral sa na telku. Rýchlo som išla do kuchyne a urobila som mu volské oko zo slaninou. Keď som mu to dala ani mi nepoďakoval a hneď to zjedol. Išla som naspäť do izby, aby som pri ňom nemusela byť. Zatvorila som dvere a ľahla som si na posteľ. Prečo práve ja musím žiť takýto život? Zobrala som si mobil a chcela som napísať Mateovy, lebo ma už toto všetko zničolo a potrebujem to niekomu povedať. Znovu ma zavolal tato.
,,Lindsey!!!" kričal.
,,Idem!" zobrala som si so sebou aj mobil a išla som za ním. Prišla som do obývačky, ale nevidela som ho.
,,Tu som" vyšiel jeho hlas z kuchyne.
,,Čo sa deje?" prišla som za ním. On si ma očami premeral a začal hovoriť.
,,Včera tu bol niaky chalan a pýtal sa, či nejdeš von. Čo to má znamenať? Dohodli sme sa, že s nikým chodiť von už nebudeš!" začal kričať.
,,Ale ja som si myslela..." začala som.
,,No čo si si ty myslela? Jediné čo si môžeš myslieť je to, že si sprostá!"
,,Ale..."
,,Žiadne ale!" pozrel sa mi do ruky kde som držala mobil ,,Daj mi ho"
,,Čo? Prečo?"
,,Ihneď mi ho daj" dala som mu ho, lebo som sa bála, že mi niečo urobí. Zobral a hodil ho do drtiča odpadu ,,Už žiadny mobil" odišiel. Rozplakala som sa. Sľúbila som si, že plakať nebudem, no pustila som to zo seba von. Padla som na zem. Toto už dlho nevydržím. Cítim sa odporne. Mám chuť zomrieť. Nenávidím môjho otca a nenávidím ani seba za to, že s tým nič nemôžem urobiť. Teraz, keď nemám ani mobil, to bude ešte horšie. Asi si hovoríte, že by som mala utiecť, ale on zamkol všetky dvere. A viem, že aj keby som ušla tak by ma skôr či neskôr našiel a to, čo by sa stalo potom, zažiť nechcem.

Ležala som tam asi pol hodinu až som sa nakoniec premohla a postavila som sa. Dostala som sa do izby. Zatvorila som dvere a dala som pred ne stoličku tak ako ráno, aby sa sem nemohol dostať. Bolo mi už jedno, čo by mi spravil. Vedela som, čo musím urobiť. Prišla som pri posteľ. Vedľa nej som mala nočný stolík. Otvorila som prvý šuflík. Všetky veci ktoré som tam mala som vyložila. Ten šuflík mal dvojité dno. Otvorila som ho a tam som mala lieky. Nie iba hocijaké lieky od doktora. Boli to veci ktoré mi raz dal Mateo. Vlastne mi ich nedal, ale ja som mu ich ukradla. Zobrala som nejakú krabičku. Otvorila som ju. Dala som do vnútra ruku a zobrala som asi sedem práškov. Neviem ani čo to bolo, ale dala som si ich. Jeden po jednom som ich prehĺtala. Bolo mi zle, ale musela som to urobiť. Nevidela som inú cestu od neho. Od môjho otca. Nakoniec som ich prehltla všetkých sedem a krabičku som hodila na zem. Zrazu som započula ako mi niekto búcha do dverí.
,,Lindsey! Otvor! Ihneď!" kričal tato. Ležala som vedľa postele a skoro som ho ani nevnímala. Tie prášky už začali fungovať. Extrémne sa mi točila hlava. Chcelo sa mi zvracať. Oči sa mi pomaly zatvárali a cítila som, že toto je môj koniec. Prestala som dýchať. Pripadalo mi ako keby som práve padala do temnoty. Nenávidím, že som to spravila, ale musela som. Chcela som konečne odísť. Jediné, čo by som chcela urobiť, je sa ešte rozlúčiť s Mateom. Bol to môj najlepší kamarát a chcela by som, aby to vedel. Cítila som ako strácam posledné kúsky života. Je to tu. Moja smrť. Lúčim sa s vami. Majte sa.

The End.