hlasy (P)

-prológ-

Hlasy. Deň čo deň sa stávali mojou nočnou morou. Nedávali mi zaspať. Nikdy som nemala ani len minútku pre seba. Len čo niekto niečo povedal, hlasy ustúpili do úzadia. Avšak vždy keď zmĺkli ľudia okolo mňa, ozvali sa oni. Mužské. Ženské. Zúfalé. Potrebujúce pomoc. Nechcené. Smutné. Nahnevané. Šepkajúce. Vrieskajúce. Hlasy. Vždy som ich počula. Vždy ma mátali. Vždy odo mňa niečo potrebovali. No nemohla som im pomôcť. Nezrozumiteľné. Presne také vždy boli. Akoby im niekto stál v ceste. Bránil v kričaní. Tlmil ich. Zúfalo sa ich stránil. Ticho. Pre mňa vždy neznámy pojem. Nikdy som ho nepočula. Aká irónia. Nikdy som nepočula ticho. Všetci si preto mysleli, že som psycho. Pomätenec. Psychicky narušená. Duševne chorá. Rodičia ma začali vláčiť po psychiatričkách. Jedna vravela, že som schyzofrenik. Druhá, že mám rozdvojenú osobnosť. Ďalšia vravela, že som úplny blázon. 'Neliečiteľné.' vyhlásila. Iná, že za to môžu potláčané spomienky. Únosy. Znásilnenia. Vraždy. Dokonca týranie v detstve. Všetko to bolo tipovanie. Nikto nevedel nič určiť presne. Vraveli, že som záhada sama o sebe. Potom prišli hypnotizérky. No tie mi pomohli ako rukavice na púšti. Vôbec nijak. Dokonca niektoré to ešte zhoršovali. Tvrdili, že za to môže reikarnácia a tie hlasy sú z mojich bývalých životov. Našťastie rodičia im neuverili a k tým pochybne vyzerajúcim ženám sme prestali chodiť. No chodili sme ďalej k ešte ďalším psychiatričkám. Stálo nás to stále viac a viac peňazí. Ešte ako štvorročná som obišla všetky psychiatričky v okolí. Neúspešne. V škôlke som nemala žiadnych priateľov. Nikto sa nechcel kamarátiť s niečím ako ja. Rodičia vraveli, že ako malá som sa vrhla k zemi a kričala aby boli ticho. Nikto nevedel prečo. Keď sa to vraj stalo prvýkrát poslali ma domov s tým, že mám vysokú horúčku. Druhý raz tiež. No keď sa to stalo tretí raz, usúdili, že si z nich strieľam a poslali ma na samotku. Tam to bolo ešte horšie. To si už pamätám. Hlasy boli hlasnejšie a hlasnejšie a ja som kričala čoraz viac. Rodičia ma odvádzali v slzách, schúlenú do klbka, neschopnú pohybu. Deti sa odo mňa odťahovali akoby som bola nejaké monštrum. Vtedy ma rodičia zobrali k prvej psychiatričke. A ďalšej. A ďalšej. Chceli poznať odpovede na otázky, ktoré ešte nikdy nikto nepoložil. Ja som ako poslušný psík chodila za nimi. Do škôlky som prestala chodiť toho roku. Deti mi ukazovali aká som iná. Odlišná. Od nich. Hovorili mi iba 'ty', hoci vychovávateľky im hovorili aby ma volali mojím menom. Nikto sa ku mne ani nepriblížil. Nechcela som tam chodiť a rodičia mi vyhoveli. So školou to však bolo horšie. Žiadne 'nechcem' tam neplatilo. Na začiatku to bolo ešte fajn. Deti v sebe nenachádzali toľkú nenávisť a zopár dievčat sa so mnou chcelo dokonca hrať. No prišli hlasy. Nenávidela som fakt, že nie som ako oni. Že som... iná. A odvtedy mi to neustále vyhadzovali na oči. Musela som sa popasovať s realitou. Šikanovaním. Samotou. Emóciami. Výsmechom. V treťom ročníku ma už nikto nevolal inak ako démon alebo posadnutá. Moje čierne vlasy a tmavé zelené oči k tomu tiež moc nedopomohli. Školským psychológom som nepovedala vôbec nič. Ani rodičom. Ešte by ma preradili do inej školy a to som nechcela. Zažiť ten výsmech ešte raz. Šikanu tiež. Tak som im o ničom nepovedala. Spolužiakom som sa vyhýbala. Učiteľov nepočúvala. Neučila som sa, hoci úlohy som si robila. Och, prepáčte! Nepredstavila som sa!
Volám sa Viola a som posadnutá.