hlasy (P)

-5-

♠
Spravila som si všetky úlohy a vtedy som začula dvere. Vybehla som na chodbu, no bol to len otec.
,, Kde je mama?" opýtal sa a hodil na mňa vyčítavý pohľad.
,, Netuším." vyhlásila som. ,,Prišla po mňa do školy autom, povedala som jej, že sa prejdem, potom odišla a odvtedy som ju nevid-"
Cŕŕŕn. Telefón. Otec bol hneď pri ňom. Rýchlo ho zdvihol.
,, Áno?" Potom zbledol. Telefón mu vypadol z ruky. Rýchlo sa poň zohol a priložil si ho k uchu. ,,A-a-áno rozumiem. Hneď prídeme." Trasúcimi rukami položil telefón na stôl a nervózne si prehrabol rukou vlasy. Popadla ma zlá predtucha. Takto zvláštne sa ešte nechoval. Vždy sa choval veľmi vážne. Niekedy to až preháňal.
,, Čo sa...?" otec sa otočil ku mne. Zbadala som mu to na očiach.
,, Čo je s mamou?" zažmurkala som, aby som zahnala slzy.
,, Mala... mala nehodu. Ona... Ona... Je v kóme."
♠
,, Prosím vás... Na ktorej izbe leží May Bluová? opýtal sa otec v nemocnici. Mladá bruneta zdvihla hlavu.
,, Ste rodina?"
,, Manžel a dcéra." Bruneta sa na nás podozrievavo pozrela.
,, Je na 114. To je na poschodí." Otec prikývol a bez čakania vyrazil vpred. Musela som utekať, aby som ho dobehla. Vybehol po schodoch a rozbehol sa dolu chodbou. Prudko zastal pred jednými dverami. Zastala som za ním. Otvoril dvere a len čo zbadal mamu, spustili sa mu slzy po lícach.
,, May." šepol takmer nečujne. Pomalým krokom k nej prešiel.
,, Počkám na chodbe." oznámila som a zavrela dvere. Sadla som si na lavičku pred izbou a pomorila tvár do dlaní. Je to celé moja chyba! Keby som ju neodmietla, sedeli by sme doma, so šálkou čaju a zasmiali sa nad našou malou hádkou. Bola by živá, zdravá a... Po tvári mi začali stiekať slzy. Všetko je kvôli mne! Ako som ju mohla odmietnuť? Som taká hlúpa! Vstala som a nervózne som sa začala prechádzať po chodbe. Na šírku mala sedem krokov, na dĺžku dvadsaťjeden. Bolo až neuveriteľné, ako rýchlo som chodila hore- dole po chodbe. Trikrát som do niekoho takmer vrazila, ale to už nebol môj problém. Hlavou mi preháňali desivé myšlienky. Hlasy boli však hlasnejšie. Bolo to asi prvýkrát, čo som za ne bola vďačná. Vytrhávali ma z hrôzostrašných myšlienok, plných autonehôd, strachu a smrti. Dvere sa prudko otvorili a von vybehol otec. Slzy mu tiekli po tvári, zuby mu drkotali a triasli sa mu ruky. Kývol na mňa a ukázal na dvere. Bez slova som vošla do dverí. Rýchlo. Bez zaváhania. Prvá chyba. Pri pohľade na mamu som sa hneď rozplakala. Pribehla som k nej a slabo ju objala. Vyzerala tak... krehko. Tvár mala obsypanú modrinami, hnedé vlasy ulepené a strapaté. Chytila som ju za ruku a venovala jej povzbudzujúci stisk. Možno to necítila, no ak áno, chcela som aby vedela, že som pri nej. A vždy budem. Pípajúci prístroj som zaregistrovala až po tom, čo začal pípať hrozne rýchlo. Do izby nabehli nejakí ľudia v bielom a schmatli posteľ. Mamina bledá ruka sa mi vyšmykla.
,, Čo sa stalo?" kričala som po nich, no ani jeden z nich sa neunúval odpovedať mi. Bála som sa. Hrozne som sa bála. Za pár sekúnd mi mama zmizla z očí. Bola preč. Stačilo pár sekúnd a jej nemocničná posteľ zmizla za rohom. Zrazu som spozornela. Hlasy zmizli. Bolo to neuveriteľné. To ticho bolo úplne iné ako som si predstavovala. Bolo ako slabý vánok, ľahučké a jemné. Ako mäkká posteľ, do ktorej sa zaborím po dlhom a namáhavom dni. Bolo nádherné. Ale trvalo len pár sekúnd. Hlasy sa znova ozvali. A k hlasom sa pripojil ďalší. Hlas, ktorý som vždy počula zo všetkého najradšej.
,, Paige?" šepla som nečujne. Nie, nie. Musela som sa pomýliť. Paige je naveky preč. Či?
♣
Prístroj začal urýchlene pípať.
,, Paige? Čo to znamená?" opýtala som sa bojazlivo. Paige sa zachichotala.
,, No tak! Nebuď bojko. Je to jednoduché. Ja odídem z tohto sprostého miesta a ty tu zostaneš. Vidíš? Jednoduché!"
Potriasla som hlavou.
,, Ty ma nemôžeš opustiť!" Paige si prešla prstami po holej hlave a pokrčila ramenami.
,, Rakovina je sviňa. Aj tak vždy vyhrá." Po líci sa mi spustila slza.
,, No tak. Nerev. Plačú iba slabosi. Si slaboch?" Pokrútila som hlavou.
,, Bez teba áno. Neopúšťaj ma!" Paige sa slabo usmiala.
,, Nikdy ťa neopustím. Zostanem v tvojej hlave a v tvojom srdci. Tak sa nič nemôže pokaziť." Do izby nabehli zdravotníci.
,, Nie! Nechajte ma pokojne umrieť!" skríkla Paige. Zdesene som sa na ňu pozrela.
,, Nemôžete mi pomôcť, tak sa ani nepokúšajte! Vypadnite. Von!" Zdravotníci zmätene odišli.
,, Prečo?" moja otázka zostala visieť vo vzduchu. Miesto odpovede mi Paige podala svoj náramok. Svoj jediný šperk a nejvzácnejší poklad.
,, Nezabudni. Nezabudni na mňa." šepla a bezvládne klesla na vankúš.
♣

♦
Venované LauNMKDaV
Aspoň jedna časť bude tvoja ☺