hlasy (P)

-6-

Zrazu sa dvere rozrazili a dnu vbehol Theo.
,,V?" Hodila som sa mu okolo krku. Zaškeril sa.
,,Budem láskavo ignorovať fakt, že sa mi snažíš zasmrkať tričko." Vydala som zo seba niečo medzi smiechom a plačom. Pohladil ma po hlave. Bolo to zvláštne. Už po jednom dni som mala pocit, že mu môžem dôverovať.
,,Moja mama... Ona je- je...?"
,,Áno Vio. Mrzí ma to." privinul si ma bližšie. A potom otec navrhol aby sme išli domov. Celú cestu som zízala von oknom. Druhýkrát v živote som pocítila silu ticha. A už nebolo nádherné. Vrieskalo silnejšie než hlasy. Dávalo mi priestor na vlastné myšlienky. A tie boli vyčítavé. Nenávistné. Bolestivé. Mučivé. Ale... nedokázala som plakať. Premietala som si všetky chvíle s mamou. Aby som nezabudla. Nezabudla na ňu. Keď som na lyžiarskom spadla a zlomila som si nohu. Mama vtedy sedela na mojej posteli a hladila ma po hlave. V noci, keď som nevedela spať. Pritisla si ma k sebe a dala mi bozk na dobrú noc, napriek tomu, že vždy vedela, že už nezaspí. Keď zomrela Paige. Objala ma tak, ako to mamy robia a kolísala ma v náručí. Ako ma učila hrať na klavíri. Chytila mi prsty a chodila nimi po klavíri. Keď som jej ich vytrhla, zasmiala sa veselým zvonivým smiechom a dala mi bozk na vlasy. Všetky spomienky na mamu mi presvišťali pred očami. A potom... potom som si spomenula na jednu ďalšiu.
♠
Za oknom zúrila búrka a ja som sedela na maminých kolenách a plakala. Miestnosť osvetlil blesk a ja som tlmene vykríkla. Mama sa naklonila ku mne.
,,Blesky a hromy ti nemôžu nič urobiť. Ja ťa dokážem ochrániť pred všetkým."
,,Sľúb mi, že tu budeš keď ťa budem potrebovať." povedala som detsky vydeseným hlasom a mykla som sa keď zadunel hrom.
,,Budem pri tebe stáť, aj keby to mala byť posledná vec, čo urobím. Ľúbim ťa srdiečko." privinula si ma bližšie a môj strach zmizol rýchlejšie ako ranná hmla.
,,Aj ja teba, mami." Ľahla som si späť do mäkkej postele a zaspala som skôr, ako som mohla zaželať mame dobrú noc.
♠

Prišlo mi zle. Zomrela kvôli mne? Snažila sa ma tak chrániť, že nedokázala chrániť seba? Theo celý čas sedel pri mne a pozeral sa na mňa. Ale ja som mu nedokázala opätovať pohľad.
,,Si... v poriadku?" opýtal sa tichým hlasom. S hrčou v hrdle som prikývla. Kedy sa to dokazilo? Kedy som v nej stratila istotu? Kedy sa ilúzia tej dokonalej rodinky vyparila? Po Paiginej smrti. Pamätala som si to ako včera, keď som prišla do školy bez nej. Všetko mi prišlo prázdne. Opustené. Samota v miestnosti plnej ľudí. A tie pohľady... nezvládala som to. Mojím únikom z reality bolo plátno a štetec. Žiadne žiletky. Žiadne lieky. Pár dní pred svojou smrťou ma to donútila Paige sľúbiť. Žiadne ubližovanie. A umenie nedokáže ublížiť. Tak som maľovala. Čo som mala v hlave. Čo som videla. Cítila. Všetko som dávala na plátno. V mojej izbe som plátnami bola úplne zaprataná. Ale všetky boli obrátené. Nemohla som nechať nikoho iného aby videl moje najtajnejšie myšlienky. Bolo by to...akoby ma videli nahú. Bez zástierok. Bez predstierania. Mňa. Bolo to nepredstaviteľné. Ale nemohla som ich ani nikde skryť. Obrazy sa stávali mojou súčasťou. Bolo by to akoby niekto ukryl časť mňa. Tak tam ležali v mojej izbe, obrátené, neviditeľné pre oči hocikoho iného ako mňa.
Ale teraz som to potrebovala. Nutne. Potrebovala som cítiť v ruke jemnosť štetca. Potrebovala som zhodiť na plátno tú ťažobu. Každou sekundou naviac som mala stiahutejšie hrdlo a mokrejšie oči. Dýchalo sa mi ťažšie. Jedinou útechou bol Theo. Upokojovalo ma jeho dýchanie. Jeho ruka na mojom pleci. Jeho líce na mojích vlasoch. Hoci cesta mohla  trvať maximálne desať minút, pripadalo mi to ako večnosť. Ale, našťastie, všetko má svoj koniec. Keď som vystúpovala z auta uvedomila som si dve veci. Prvá, že otec za celý čas nepovedal ani slovo. Vyzeral na pokraji zrútenia. A druhá... že domov, už nikdy nebude tým domovom čo býval.

Ani si nepamätám kedy som posledne zverejnila časť, za čo sa neskutočne ospravedlňujem. Ďakujem tým, ktorí toto stále čítate. Veľmi si to cením ♡