hlasy (P)

-1-

,, Viola! Budíček!" skríkla mama spoza dverí. Pomrvila som sa na posteli. ,, Viola! Počuješ ma? Vstávaj! Nechceš prísť predsa neskoro do školy." Ale chcem. pomyslela som si. Mame to však povedať nemôžem. ,, Už idem!" skríkla som späť. Odkryla som sa perinou a pomaly som sa postavila. Vykročila som k skrini a prudko som ju otvorila. Do náručia mi spadla kopa zhužvaného oblečenia.
,, Možno by si si mohla pratať skriňu častejšie, zlatko." oznámila mi mama, ktorá sa zrazu objavila v mojej izbe. Podvedome som zaťala päste. Zlatko. Milo som sa na ňu usmiala.
,, Upracem si ju. Ehm, mohla by si ísť von? Idem sa prezliecť." Mama pretočila očami, no nechala ma. Pretočila som očami. Toto predstieranie ma už prestávalo baviť. Ešte rok. Rok a pôjdem na strednú. Tam zažijem moje trápenie odznova. Vedela som to. V škole si na mňa už všetci zvykli. Vedeli, že som tam, no ja som im to veľmi nechcela pripomínať. Preto som si zo skrine vytiahla čierne legíny a čierne tričko s mačacími ušami a očami. Vlasy som si pár krát prečesala, ale len aby sa nepovedalo. Make- up nenosím. Pútala by som ním zbytočnú pozornosť a navyše- rodičia mi ho zakazujú. Do kuchyne som sa len tak odvliekla. Vedela som, že ma čaká výsluch. Ako každé ráno. No len čo som chcela vojsť, moju pozornosť odpútala hádka rodičov. Pokúsili sa šepkať, no moc im to nešlo.
,, ... s ňou je! Celé dni chodí oblečená v čiernom! A ani raz nechcela prespať u kamarátky!" šepkal otec.
,, Možno za to môžu len tie hlasy, Will! Možno sa bojí, čo sa stane!"
,, Jediná na svete s hlasmi v hlave? Možno s ňou naozaj niečo je!"
,, Ale..."
,, Ako môžme vedieť, že vôbec má nejaké kamarátky? No povedz May. Povedz mi to!" Dupotajúc som došla do kuchyne. Rodičia sa skrčili ako psy, ktoré postŕhali prádlo a čakajú trest. Nepekne som na nich zazrela a schmatla rožok.
,, Zjem ho cestou do školy!" oznámila som.
,, Suchý? Daj si naňho aspoň maslo." pípla mama.
,, Myslíš?" odvrkla som.
,, Pekný deň." šepla mama.
,, Po tomto už teda nebude." povedala som a schmatla som tašku. S hlasným 'tresk' som opustila byt.
,, Mal si niečo povedať!" ozval sa mamin hlas spoza dverí.
,, A čo také?" ľahostajne odvrkol otec. ,, Musí sa najprv vyzúriť." Viac som nechcela počuť. Otočila som sa a skĺzla som po zhrdzavenom zábradlí. Ďalšou obeťou sa stali dvere. S treskom sa otvorili a mne do nosa udrel chladný ranný vzduch. Tašku som si hodila na chrbát a rozbehla som sa do školy. Nenávidené miesto. Hlasy tam boli silnejšie ako kdekoľvek inde. Silne útočili. No narazili na odpor. Už som nebola len to malé dievčatko ako vtedy.
♣
Do izby vrazila mama.
,, Viola? Och, Viola zlatko!"
,, Ticho! Všetci buďte ticho!" vrešťala som. V hlave mi trešťalo. Bubienky mi pulzovali. Zaregistrovala som, že vychovávateľka len ľútostivo pokrútila hlavou.
,, Viola! Prosím ťa, vydrž! Dokážeš to! Si moje malé odvážne dievčatko!" mamin hlas znel bezmocne.
,, Viola, pomoc už je na ceste." ozval sa otec.
,, Vio, počula si to? Och, zlatíčko, vydrž!" kňučala mama. Kŕčovito som zarývala nechty do zeme. Pred očami sa mi mihali tiene.
,, Pomoc!" chrčala som. ,, Dajte mi pokoj! Nič zlé som vám nikdy neurobila!"
Mamine nalakované nechty sa mi zarývali do pleca. Zúrivo som triasla hlavou.
,, Viola, počuješ ma?" opýtal sa otec. Ako jediný zachoval pokoj.
,, Budeš v poriadku! Budeš v poriadku!" mama už takmer plakala. Otočila sa na vychovávateľku. ,, Prečo je vlastne tu? Vravela som, že má problémy!" Vychovávateľka na odpoveď niečo zamrmlala. Vtedy sa dvere prudko otvorili, v ramene som zacítila ostrú, bodavú bolesť. V hlave sa mi všetko zakrútilo a počula som vzdaľujúce sa ozveny:
,, Silné sedatíva. Chvíľu bude v bezvedomí."
,, Bude v poriadku?"
,, Nevieme čo jej..." Nevedela som síce o čo išlo, no v duchu som ďakovala za vzďaľujúce sa hlasy. Vtedy moje telo ochablo.
♣
Škola sa predo mnou vynorila skôr ako zvyčajne. Každý, kto by ju uvidel povedal by: ,, Čo je to za budovu?" A mal by pravdu. Škola vyzerala štýlovo. Modré steny, nové okná, ani stopa po grafity. Vyzerala ako budova s kanceláriami, nie ako škola. Na to vyzerala príliš luxusne. Vyzerala. No iba zvonkajška. Zvnútra vyzerala ako z roku 1950. Staré lavice, popísané stovkami nápisov ako: Nudaaa, Ten učiteľ je idiot!, Ako to môže niekoho baviť?! a iné. Zaprášené tabule a stovky úlomkov z kried. Častokrát rozbité dvere a steny olupujúce sa od farby. Skrinky boli preliačené a kôli hluku tam nebolo počuť pol slova. No teraz prázdna. V skorých ranných hodinách ako tá, tam nebol nik, okrem ekonómky. Triedy boli otvorené. Kto by tam už len chcel kradnúť? Otvorila aom si skrinku, asi jedinú nepreliačenú na chodbe. Topánky som hodila dnu, prezuvky som vytiahla von a do rúk mi vpadol malý papierik:
Viem ti pomôcť...