hlasy (P)

-3-

Zvyšok hodiny som ledva dokázala obsedieť na stoličke. Prečo to napísal? Čo to malo znamenať? Zvonček bol mojím jediným vykúpením. Zhrabla som tašku a obzrela sa po Theodorovi. Nebol tam. Jeho plavú šticu som práve zazrela vychádzať z dverí. Zavrčala som a vybehla von. Davy študentov sa valili chodbami školy, ako taxíky rušnými ulicami New Yorku. Hlučne sa rozprávali a smiali. No aj napriek mojej nízkej postave, som ho zazrela. Mieril k mojej skrinke. Omyl! Ku skrinke vedľa nej. Potichu som zakliala. Nielenže s tým idiotom budem sedieť v jednej lavici, budem sa s ním musieť vidieť častejšie pri skrinkách! Rozbehla som sa k nemu a otočila som ho ku mne. Predlaktím som ho priklincovala ku skrinke a sykla som:
,, Čo všetko vieš?" Nervózne sa usmial.
,, Ne-netreba sa... ehm..
uchylovať k-k... uhm... násiliu." vyjachtal a metal sa pod mojou rukou. Uškrnula som sa. Voľný čas som posilovala. Pomáhalo mi to cítiť sa silnejšou proti hlasom, hoci s hlasmi to nemalo vôbec nič spoločné. A teraz sa mi to vyplatilo.
,, Odpovedz!" prikázala som mu.
,, No... Viem všeličo... Ale nič ti nepoviem, dokým ma nepustíš!" vyhŕklo z neho.
,, Tak to tu budeme veľmi dlho." medovým hláskom som mu oznámila. Jakob išiel okolo a Theodor naňho zamával. No vedela som, že sa ani nepozastaví. Theodor ráno urazil jeho ego. To Jakob tak skoro nepredýcha.
,, Poslali ma sem, pomôcť ti a skončím priklincovaný o skrinku, s nenávistnými pohľadmi prepaľujúcimi mi chrbát." vzdychol si a ja som ho prekvapene pustila.
,, Kto?"
,, Čo kto?"
,, Ťa poslal?" zvedavo som sa naňho pozrela.
,, To nemusíš vedieť!" vyhŕkol až veľmi rýchlo. Vrhla som na neho vražedný pohľad, až sa skrčil.
,, Ehm poviem ti to inokedy."
Vzdychla som. Toto nikam neviedlo.
,, Tak začnime od začiatku. Som Viola Bluová. Môžeš ma volať hocijak." podávala som mu ruku.
,, Eh ja viem..." môj vražedný pohľad ho umlčal. ,, Theodor Bane."
,, Takže, Theodor Bane, hm?"
,, Theo." prerušil ma. ,,Pre teba som Theo."
,, Nie je to jedno?" Záporne pokýval hlavou.
,, Fajn." vzdychla som a otočila som sa ku skrinke.
,, Ola?" opýtal sa. Do očí mi vhŕkli slzy. Pomaly som sa otočila. ,,Ehm, Ola, ja..."
,, Viola. Vio. V. Vee. Hocičo len nie Ola. Volala ma tak... ma tak..."
,, Paige." pochopí. ,,Nebola ona tak trochu... ehm..." Moje ruky sa ocitli na jeho krku.
,, V záujme tvojho zdravia, ti radím: Nikdy, opakujem nikdy, nehovor o Paige takto. Pochopil si?" Rýchlo prikývol.
,, Paige musela byť úžasná kamarátka a veľmi milý človek..." Pustila som ho.
,, Si sakra silná, V." zašomral, šúchajúc si krk.
,, Aká je ďalšia hodina?" opýtala som sa, akoby nič.
,, Matika." oznámil spoza rozvrhu, ktorý práve vytiahol zo skrinky.
Zabuchla som mu skrinku.
,, Tak to máme problém. Meškáme. A Debbyová meškanie neznesie." Spolu sne sa rozbehli do triedy.
♠

♦

Čawky ľudia. Prichádzam s novou časťou a bla bla bla... Už to určite poznáte. Táto časť je divná a o ničom. No čo už.
Venované @DadaMayFlower