Unesená

1.

 "Veď prosím, povedz mi to! Prisahám, že to nikomu nepoviem!" rýpala do mňa moja najlepšia kamoška Vanessa.

"Sorry, ale toto je fakt dôležitá vec, nemôžem ti ju povedať." hoci je pre mňa ťažké mať tajomstvo pred najlepšou kamoškou, no nechcem ju ohroziť.

"Veď Izy, toto nie je fér! Ja ti vravím vždy všetko!"

"Vážne? Tak ako to, že o tom, že chodíš s Fillipom som sa dozvedela až keď som vás načapala v sklade?" na toto sme sa obe rozrehotali.

"Ale to bolo niečo úplne iné! :D Ja chcem vedieť, čo sa stalo! Buď mi to povieš po dobrom, alebo ťa prinútim!" nahodila svoj maniacky výraz, na čo som zas vypukla smiechom.

Hoci sa jedná o vážnu vec, s ňou dokážem vždy zabudnúť na všetky problémy.

"No dobre, ale sľubuješ, že to nikomu nepovieš?"

"Sľubujem!" Dychtivo prikyvovala Vannes.

"OK, ale poďme niekde inde, dakde kde sa môžme v kľude porozprávať."

Zašli sme do najbližšej kaviarne. Sadli sme si za stolík v rohu miestnosti a spustila som.

"Pamätáš sa, ako pred tromi rokmi zatkli v nákupnom centre toho ozbrojeného chlapa? Tváril sa, akoby niečo hľadal, no nepodarilo sa mu to. O hodinu na to nahlásili zmiznutie šestnásťročného chalana v lunaparku a doteraz ho nenašli," šepkala som.

Vystrašene a so zatajeným dychom na mňa pozerala:

"Myslíš si, že to spolu nejako súvisí?"

Aj keď odpoveď na otázku sme už obe poznali, odpovedala som.

"No, ja, myslím si, že ten chlap v nákupnom centre chcel odpútať pozornosť policajtov. Zatiaľ, čo boli plné média plné toho ozbrojenca, všetci si všímali len to a na ostatné zabudli. Únosca mal tak perfektnú príležitosť."

"Ehm, ehm!" niekto vedľa nás zakašľal. Bol to čašník.

"Prajete si niečo?" spýtal sa.

"Jedno kapučíno s čokoládou, šľahačkou a navrchu posypané orieškami." bez rozmýšľania si objednala Vannes.

Keďže držím dietu, hoci to bolo pre mňa veľmi ťažké objednala som si len vodu.

"Ja len vodu."

Na to sa otočil a odkráčal do kuchyne.

"Vodu?" zaškerila sa Vannes.

"Len sa nesmej! Veď vieš prečo!" zasmiala som sa.

"OK, veď len srandujem, pokračuj." nedočkavo do mňa hučala.

"No, ten chlapec niečo vedel. Niečo tajné, o čom sa nemal nikto dozvedieť. A ja asi viem čo!"

"Čo?" Vanessine zreničky sa rozšírili.

"Týždeň pred tým," pokračovala som, "ušiel z väzenia mafiánsky boss.

"A ty... si si tým istá? Myslím na sto percent?" znovu sa spýtala Vannesa.

"Myslím si, že by to bola až moc veľká náhoda, aby sa toto všetko odohralo v jeden mesiac."

"Ale veď to nemuselo mať spojitosť, mohlo to byť omylom, veď predsa-"

"Vannes, spamätaj sa! Bola by to až moc veľká náhoda a ja to nehodlám len tak nechať! Ten chalan ešte možno žije a potrebuje zachr-" Vtom som si uvedomila, že som to povedala možno trošku hlasnejšie, pretože odrazu všetky tváre boli otočené mojim smerom.

Zahanbene som stíchla a sadla si späť na svoje miesto, pretože popri tom kričaní som si ani neuvedomila, že som stála rovno vedľa Vannesy.

"To bolo trochu nahlas." povedala Vannesa.

Zahanbene som sa začervenala.

"Ja viem, prepáč, nechcela som na teba vysočiť, len som ti chcela povedať, že či už ten chalan žije, alebo nie, musíme ich zastaviť. Pôjdeš do toho so mnou?" bola by som jej vďačná, keby šla, veď vo dvojici ide všetko ľahšie a aspoň sa budem môcť s niekým o tom porozprávať.

No jej výraz vravel presný opak. Nie že by bola nahnevaná, skôr nevedela ako mi povedať nie.

"Izy, ty vieš, že ťa mám rada, ale nechcem sa vystaviť toľkému nebezpečenstvu. A radím ti, ani ty by si nemala. Skús na to proste zabudnúť."

"Vannes, ty ma poznáš a vieš, že keď sa do dačoho pustím, len tak ľahko sa toho nevzdám. Pôjdem do toho či už s tebou, alebo bez teba. ale prosím, sľúb mi, že t nikomu nepovieš."

"No ako povieš, ale snaž sa čo najviac vyhnúť problémom. A prisahám, že to nikomu nepoviem." usmiala sa na ňa.

Úsmev som jej opetovala.

"Musím si odskočiť, ospravedlníš ma?" povedala Vannes.

"Hej, jasné, len choď." odpovedala som jej, načo ona hneď odkráčala smerom k WC.

Čas som si krátila surfovaním na mobile, prezerala som si oblečenie na rôznych stránkach a vyberala, ktoré by sa mi páčilo.

Zrazu sa zjavil čašník s nóbl podnosom prikrytým pokrívkou, ako to býva vo filmoch. Wow, tak toto by som nečakala ani v reštike. Asi sa mu jedna z nás páči. Ale prečo by nosil vodu s kapučinom prikryte?

"Vaša objednávka," povedal.

Už som šla poďakovať, keď v tom prikrývku odokryl. No na podnose sa nenachádzalo nič z toho, čo sme si objednali. Dopiči! Veď je to zbraň! V návale paniky som nevedela, čo mám robyť a tak som sa nezmohla na nič iné, len na kričanie.

"Aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa!"

To si všimli ostatní ľudia. Tesne potom, ako som dokričala nastalo možno na 2 hrobové tich, no mne (a myslím, že aj ostatním) to pripadalo ako večnosť. V tej chvíli sa rozplakalo malé dieťa sediace obďaleč a nejaká žena vykríkla: "Ten muž má zbraň!!!"

Útočník bol na dačo takéto zrejme pripravený a tak začal strieľať.

Využila som príležitosť, kým si ma nevšímal, zaliezla pod stôl a snažila sa dostať k východu. Ihneď pribehla ochranka, no aj na toto bol útočník pripravený a trafil policajta do pleca. Na to som zrýchlila laškovanie, už som bola takmer pri východe a možno by sa mi aj podarilo dostať von, no spomenula som si na Vannesu. Preboha, skoro som ju tam zabudla! Vyliezla som spod stolov a rozbehla sa k toaletám.

"Vannesa!" zakričala som na svoju najlepšiu kamarátku.

Nič, nikto sa neozýval, tak som zakričala znovu.

"Vann-" niekto mi zapchal ústa rukou. Bol to ten ozbrojenec.

"Pôjdeš pekne so mnou." zašepkal mi do ucha a upadla som do temnoty.

Ahojte, toto je prvá časť príbehu Unesená :) chcela som spraviť niečo napínavé, tak dúfam, že zatiaľ sa vám to páči :))) Samozrejme napíšte mi do komentu váš názor na ňu - či už pozitívny, alebo nie :)

PS: aj vote poteší :D

Vaša Nina :*