Unesená

2.

Ešte stále omámená som sa zobudila v cudzej miestnosti. Unavene som si sadla na posteľ a pozerala doblba. Až po asi minúte mi došlo, že to neležím vo svojej izbe a začala som sa rozpamätávať na včerajší deň. Alebo to nebolo včera? Vannese som to povedala o šiestej večer a podľa svetla, ktoré ide zvonku usudzujem, že je tak desať hodín ráno. Ako dlho som vlastne bola mimo?Ale okamžiťe som nad tým prestala rozmýšľať, veď teraz by som mala riešiť veci ako kde som a ako sa odtiaľto dostať.

Ako splašená koza (a to doslova, pretože ešte som nebola celkom fit z toho, čo mi priložil ten útočník na ústa) som pribehla ku dverám a snažila sa ich otvoriť. No jasné, kto by nechal väzňa odomknutého? Pravdepodobne ma ešte aj pred dverami čaká pár "bodyguardov", ktorý dávajú pozor, aby som odtiaľto neušla. No momentálne som nemyslela na nič iné, ani čo bude so mnou ak sa mi to podarí a chytia ma. Proste bezhlavo som začala vrážať do dverí a keď sa mi to nedarilo, schytila som stoličku (čo tam na moje prekvapenie stála hneď vedľa stola, veď väzni by nemali mať taký "luxus") a vrazila ňou do dverí.

Na to sa však niekto ozval:

"Hej, chceš nám to tu rozbiť?!"

Bol to mužský hlas.

No na tom teraz nezáležalo. Záležalo len na tom, aby som sa odtiaľ dostala. A tak som sa roznadávala!

"Vy pojebaný kokoti, okamžite ma odtiaľto pustite, lebo-"

"Lebo zavoláš políciu? A z čoho?" nenechal ma dopovedať a rozosmial sa pri tom.

Hrabla som do vrecka po mobile, no ten tam nebol.

Dokelu! Museli mi ho zobrať!

"Hľadáš toto?" ozvalo sa od dverí.

Stál v nich muž, celý v čiernom, a s mojím mobilom v ruke.

Šla som mu ho zobrať z ruky, no ten ho zahodil za hlavu a mobil sa rozbil.

"Veľa by si chcela!" rozosmial sa.

Asi poznáte ten pocit, keď len stojíte prikovaná k zemi a neviete čo robiť. No ja som to prežívala stonásobne ťažšie.

"Pustite ma!" na nič iné som sa nezmohla.

"Ale pusinka," oslovila ma tá gorila, áno, tak ich budem odteraz volať, "môžeš byť rada, že ešte žiješ. Mohli sme ťa na mieste zabiť. Ale to by bola škoda... Taká pekná, múdra... Necháme si ťa, dobré hlavy sa nám zídu." Pozerala som po ňom, navonok vystrašená, no v hlave som mala zorganizovaný plán.

Prešmykla som sa gorile ku dverám a plánovala ich otvoriť. Boli, ako inak, zamknuté.

No dobre, možno to nebol až taký dobrý plán, no skúsila som to.

"Hahaha," zasmial sa, "fakt si myslíš, že by som nezamkol?" s týmito slovami sa otočil a odišiel.

Snažila som sa dobehnúť ku dverám, kým ich zamknú, no keď som tam dobehla, boli už zamknuté. Kopla som do nich, aj keď ich to neotvorí, ale musela som tú zlosť zo seba dostať.

Porazene som klesla na zem, oprela sa o stenu a rozplakala sa.

Čo budem robiť? Sama medzi chlapmi, ešte sa mi niečo stane! A čo rodičia? Preboha, tí museli byť už aj na polícii, určite sa o mňa boja. A čo Vannes? Podarilo sa jej utiecť odtiaľ, alebo ju zabili?" Pri týchto myšlienka som spustila ešte väčší vodopád sĺz.

V tom šťukla zámka a do miestnosti vošiel chalan s tanierom v ruke.

"To je pre teba." povedal mi ten chalan a jemne ma štuchol do pleca, aby som si tanier zobrala.