Unesená

3.

Už sú to dva dni a ja nad ním stále nemôžem prestať rozmýšľať. Vôbec nevyzeral ako mafián. Práve naopak, keď sa ma dotýkal, akoby sa bál, že mi ublíži. Ale potom ako to, že si ho aj samotný Don natoľko váži, že ho nezabil?

Okrem premýšľania si čas krátim hádzaním loptičkou (ktorú som našla pod posteľou, keď som hľadala nejaký východ) o stenu, alebo načúvaním za dverami. Mám celkom tichých strážcov, no púšťajú si rádio a a pri piesňach aspoň na chvíľu zabudnem, že som tu vlastne väzeň. Akurát ide moja pieseň Dani California. :3 Strašne mi to pripomína domov, keď bola u nás Vaness a spievali sme ju nahlas a falošne, až sa prišli susedia sťažovať. Ach tak strašne mi to chýba! Prečo som sa len do toho začala starať?! Keby som to nechala tak, vôbec by som tu nebola! Pravdepodobne by sme boli Vanessou pri vode a balili nejakých chalanov. Aký bezstarostný život som mala. A teraz? Trčím tu zavretá v cele a rozmýšľam.

Pieseň bola v polovici, keď ju zrazu prerušili.

"Mimoriadne správy! Hľadá sa Isabella Bleisová. Má šestnásť rokov, je vysoká asi 170 cm, váži približne 60 kg. Má blond vlasy a modré oči. Zmizla po útoku v nákupnom centre, keď s kamarátkou Vanessou bola na káve. Veľa ľudí je zranených, no žiadny mŕtvy. Vanessa je tu teraz s nami, aby nám to všetko porozprávala."

To nemôže byť pravda! Vaness žija a hľadajú ma. Ako mi odľahlo! Určite ma nájdu.

"Boli sme sa spolu najesť a ja som odišla na WC a vtedy sa to všetko stalo!" začula som jej hlas, "Už som vychádzala zo záchodov, keď zrazu som začula výstrely, tak som privrela dvere a všetko pozorovala cez špáru medzi dverami. Bol to čašník, ktorý začal odrazu strieľať. Videla som, že sa približuje ku záchodo, tak som sa v jednom z nich rýchlo zavrela. Potom som počula, ako na mňa Izzy volá, no nemohla som jej odpovedať, bála som sa. Zavolala na mňa ešte raz, no to ju už ten útočník dostal a niečo jej povedal. A už som ju viac nepočula."

"Ďakujem ti Vanessa," povedala hlásateľka, "keby ste nezvestnú Isabell niekde videli, okamžite kontaktujte políciu!"

"Darmo ju budete hľadať!" zasmial sa môj strážnik. Bože ako rada by som mu jednu strelila!

Skončilo hlásenie a pokračovala pieseň.

Vedela som, že ma budú hľadať. Nech tí mafiáni vedia, že nie som nikomu ľahostajná! Len keby som niekomu mohla dať vedieť, že ma uniesla mafia!

Nudila som sa, tak som začala provokovať svojho "bodyguarda".

"Hľadajú ma!" zaspievala som ironicky.

"Ale nenájdu ťa, živú nie." znudene odsekol. Podľa hlasu to bola asi tá gorila, čo ma "privítala" v môj prvý deň.

"To si myslíš ty!"

Nastalo ticho. To ma ešte viac nabudilo a ďalej som ho provokovala.

"Bojíš sa! Bojíš sa šestnástky! A ty si vravíš chlap?!" vykrikovala som.

No, asi som to nemala robiť, pretože v tej sekunde bol v cele. Odsotil ma k stene a pritlačil sa na mňa.

"Ty si myslíš, že sa ťa bojím?"

Dobre, očividne nebol dobrý nápad provokovať ho. Snažila som sa ho od seba odtisnúť, ale márne. Ani ho nepohlo. Až teraz som si všimla to vypracované telo.

Chytil mi ruky a pritisol mi ich k telu.

"To ty si tá, ktorá by sa mala báť!"

Vzstrašene som naňho pozerala. Kľud Izzy, Kľud. Dvere nezamkol, len ich zavrel. Keby sa mi podarilo nejako získať čas, možno by sa mi podarilo utiecť. Ale ako ho získať? Musí mať predsa nejakú slabinu. Každý ju má.

"Stratila si reč?" vysmieval sa.

Kopla som ho do rozkroku. Asi to bola riadna strela, pretože sa celý vyvalil na zem, hoci len na pár sekúd. Rýchlo som bežala k dverám a otvorila ich. No ešte než som sa rozbehla po chodbe, otočila som sa a povedala mu:

"Nie a ty?" a rýchlo som sa rozbehla.

Chodba bola dlá, dlhánska, a tmavá. Vyzeralo to ako v nejakom poriadne veľkom suteréne. Asi sme pod nejakou továrňou. Široko ďaleko židne dvere, tie moje boli jediné.

Prebehla som len pár metrov a už som za sebou začula kroky. Ani som sa nemusela obzerať a vedela som, kto to je. Asi bol na podobné situácie pripravený.

Zrýchlila som. Ani som si nechcela predstaviť, čo by m spravil, ak by ma chytil. Zabil by ma? To asi ťažko, na to potrebuje povolenie od Dona.

On zrýchlil tiež. Tak som začala bežať tak rýchlo, ako som len vedela, všetko sa predo mnou len tak mihalo, no nestačilo to. Neustále som počula približujúce sa sa kroky a dych. Už som nevládala. Myslela som si, že toto je môj koniec, keď zrazu som zbadala schody dohora. To ma nabudilo a pozbierala som zvyšky síl a utekala k nim. Už už som bola pri nich, ale odrazu ma zvalil a zem. Dobehol ma. Toto je môj koniec. Snažila som sa vstať, ale on si na mňa sadol a chytil mi ruky.

"Tak ty si si myslela, že mi ujdeš?!" povedal na moje prekvapenie vôbec nie zadýchane, "No?!"

Napľula som mu do tváre.

To ho rozzúrilo a strelil mi takú facku, akú ešte nik, dokonca ani Don.

Zvreskla som a chcela som si líce chytiť, no on mi pevne držal ruky a zapchal mi ústa. Zliezol zo mňa, ale ja som sa ani len nepokúšala vstať. Tak veľmi to bolelo... No to ani zďaleka nebolo všetko!

Vstal, schytil mi vlasy a začal ma ťahať. Kričala som a rýchlo som vstala. Vliekol ma naspäť k cele a ja som ho s výkrikmi nasledovala, nič iné mi nezostávalo, pretože ma vliekol za vlasy. Už sme boli pri cele. Otvoril dvere a poriadne ma tam šmaril. Pristála som na rukách.

"Ešte raz sa o to pokúsiš a až vtedy ti ukážem čoho som schopný!" zvreskol a zamkol ma.

"Hlava, poď ma vystriedať! A zober so sebou aj jedlo pre našeho väzňa aj keď si to nezaslúži!" počula som spoza dverí, "a bodlo by sa mi aj vrecko s ľadom."

O necelch päť minút už som počula zhovárajúce sa hlasy, jeden Gorilyn, druhý uneseného - Hlavy.

Hlasy stíchli a počula som vzďaľujúce sa kroky. Hneď ako som ich prestala počuť, otvorili sa dvere a dnu vošiel Hlava. V jednej ruke mal ovesnú kašu (zase) a v druhej vrecko s ľadom. Keď ma videl, zatváril sa zhrozene. Všetko položil na stôl. A prišiel ku mne.

"Dokážeš vstať?" spýtal sa ma.

Vstala som, no podlomili sa mi nohy a opäť som klesla na zem. Tvár som si zaborila do dlaní a rozplakala sa.

Prišiel ku mne, vzal ma na ruky a položil ma na posteľ. To mi pripomenulo môjho otca, ktorý ma ako malú takto nosil na rukách, keď som zaspala. Nazýval to: Ako nevestu. "Hlava" mi priložil na líce vrecko s ľadom a počkal kým si ho chytím. Pridržala som si ho a on odišiel. Zase som sa ocitla sama. Mimovoľne som si pozrela na ruky, boli krvavé. Zložila som si vrecko s tváre a pozrela naň. Aj ono bolo krvavé. Schúlila som sa do klbka a kolená si pritiahla blízko k telu. Vôbec som nemala chuť jesť. Po tvári mi tiekli slzy, no žiadne vzlyky, bol to tichý plač.

Jupíííííí 3 časť a opäť dlhšia :3 Ja osobne som s ňou spokojná :) A čo vravíte vy? Snažila som sa ju spraviť trochu napínavú :D Myslíte, že sa mi to podarilo?

Hlava Izzy znovu pomohol. Čo myslíte, prečo to robí?

Nezabudnite mi zanechať comm.  :)

Vaša Nina :-*