Unesená

5.

                                                                            *~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*

Bežím po chodbe. Naháňa ma neznámy muž. Nevidím mu do tváre. Neustále počujem jeho čoraz viac sa približujúce sa kroky! Už ledva dýcham, nevládzem. Bože on ma dostane! Zabije ma! Počkať... Čo to vidím? Áno sú to dvere! Už len kúsok! Ja utečiem! Zrazu ma dotyčný dobehne a zvalí ma na zem. Kričím, volám o pomoc. Slzy sa mi kotúľajú po lícach, ale on si to nevšíma. Pretočí ma na chrbát a pozriem mu do tváre.

"Tak ty si si myslela, že ujdeš?! spýta sa a podreže mi hrdlo.

Otvorím oči a lapám po dychu. Spamätaj sa, bol to len sen! Ale bol taký živý! Dokonca v ňom bola aj tá gorila, čo ma stráži. No pri únose sú asi zlé sny bežné. Upokojím sa nakoľko mi to pochmúrna cela dovolí a zavriem oči. Zrazu niečo (alebo niekto) vedľa mňa zachrápe. Zvresknem, načo sa dotyčný okamžite preberie.

"Č-Čo sa deje?" rozospato a vystrašene sa spýta Hlava.

Rýchlo sa prikryjem dekou až po krk, ako by som bola nahá, hoci nie som.

"Čo tu robíš?" pýtam sa prekvapivo isto.

Zachmúri sa.

"Ty sa na nič nepamätáš?" spýta sa.

Zrazu si spomeniem na včerajšiu noc a uvedomím si, že ten sen nebol až tak sen, skôr spomienka a zblednem. Neodvážim sa nič povedať, len sedím a pohľadom blúdim po miestnosti. Spomínam si na včerajšiu noc, ako ma Sliedič naháňal a potom... Vyschne mi v hrdle a do očí sa mi začnú tlačiť slzy, no okamžite ich zaženiem. Zatiaľ čo ma Hlava videl, zakaždým som plakala a nechcem vyzerať ako slaboch. Odteraz už nebudem plakať, ani keby sa neviem čo dialo.

"Takže si spomínaš?" vyruší ma z premýšľania.

Prikývnem. Áno, spomínam si na Sliediča, ako sa ma pokúsil znásilniť, no spomínam si aj na Hlavu, ako ho zmlátil a odohnal. Už viem, prečo to robí, ale stále mi nejde do hlavy prečo toľko riskuje.

"A ako sa máš?"

Myknem plecami. Ako by som sa asi mohla mať po tom, čo ma niekto zmlátil a takmer znásilnil? Ale určite to myslí v dobrom, preto mu jeho otázku opätujem.

"A ty?"

Zasmeje sa.

"No, celkom to ujde, sám, polonahý s babou v jednej izbe.

Zasmejem sa. Až teraz si všimnem, že nemá tričko. No jasné, veď ti ho včera dal ty tupec. Ale tie svaly... To vypracované brucho si všímam až teraz. Kedy sa tak zmenil? Veď v správach to bol akoby úplne iný chalan!

Zrazu ma niečo napadne: "A nebudeš mať z toho problém? Že si ho zmlátil?"

"Myslíš Sliedičovi? On je na nižšej pozícii ako ja, doňho si to môžem dovoliť."

Prikývnem.

"A ako často ma strážiš?" vyhŕkne zo mňa.

Vzdychne si

"Takmer stále."

"A kto ma stráži momentálne zvonku?"

"Nik, ja som vnútri a to stačí."

Chvíľu je ticho, no napokon sa odvážim prehovoriť.

"Tak prečo ma nepustíš?"

Otázka ho zjavne zarazí.

"Čo?"

"Keď ti tak pripomínam teba." nedám sa.

Pokrúti hlavou.