Unesená

6.

Je ráno. Som v polospánku a je mi vážne úžasne. Milujem prázdniny a víkendy, nemusím vstávať a leňoším až do obeda. Ako vždy, pritúlim sa k mäkkému vankúšu. Len zrazu cítim, ako by niečo nebolo v poriadku. Ako by som na niečo zabudla. Otvorím oči a mykne ma.

Nie som vo svojej izbe, ale v cele. Úplne som zabudla, že som unesená a túžim zase zaspať a cítiť sa tak bezstarostne, ako predtým.

Príde mi smutno a tak tie myšlienky okamžite vyženiem z hlavy a zavriem oči. Ešte stále som unavená. Znovu sa pritúlim k tomu mäkkému teplému vankúšu. Počkať, veď vankúše nebývajú teplé! Pozriem sa tam a zistím, že sa v skutočnosti túlim k Hlave. Vyvalím oči a okamžite sa od neho odtiahnem a prevrátim sa na druhý bok, tvárou ku stene. Bože ja som fakt mimo!

"Môžeš tak zostať," ozve sa vedľa mňa ospalý hlas, "bolo to celkom príjemné." zasmeje sa.

Začervenám sa a snažím sa tváriť, že spím.

"Nie je ti zima?"

Neodpovedám a ďalej predstieram spánok.

"Aaaale no tááááák, netvár sa že spíš,"zatiahne.

Stále neodpovedám, nechcem sa priznať.

"Ako myslíš," povie strhne so mňa deku.

Ani sa nepohnem a snažím sa nedať nijak najavo, že nespím.

Nič viac nerobí a tak si pomyslím, že asi tomu uveril. Ale prečo ma potom nezakryl?! Veď je tu kosa!

Pocítim šteklenie na nohe a inštinktívne ňou myknem.

"Vedel som to!" povie si viac menej pre seba, prevráti ma nabok, sadne si na mňa a začne ma štekliť na bruchu.

Spočiatku sa to snažím zakrývať, no už o chvíľu sa začnem dusiť smiechom a odťahujem ho od seba, no proti poriadne svalnatému telu a navyše po ránu dusiaca sa smiechom nezmôžem nič. Smeje sa aj on, no jasné, dobre ti je smiať sa na cudzej bezmocnosti! Spomeniem si na to, ako ma ako malú takto šteklievala mama. Vždy keď už sa to nedalo vydržať, predstierala som kašeľ a vtedy vždy hneď prestala. Ktovie, možno to zaberia aj teraz.

"Eghm!eghm!eghm!eghm!" začnem nasilu kašľať.

Plán vyšiel, Hlava okamžite prestal.

"Izzy, si v pohode?" pýta sa vystrašene.

Vidím, že na všetko zabudol. Využijem situáciu, zvalím ho na druhú stranu postele, sadnem si naňho a kolená mu položím na ruky, aby nimi nemohol pohnúť.

"Ty zákeráčka!" povie navonok vyčítavo, no viem, že to myslí ironicky.

Zasmejem sa.

"Môžeš si za to sám!"

Je až komické, bavíme sa spolu, akoby sme sa poznali celé veky a pritom sa poznáme len chvíľu.

Zleziem z neho a obaja sa posadíme.

"Inak, kedy si včera prišiel?" spýtam sa ho.

"Neviem, okolo tretej. Nevadí ti, že som spal pri tebe? Von by som musel celú noc byť hore."

"To je v pohode."

"Ehm, Hlava?"

"No?"

"Ehm, vieš... Potrebovala by som nejaké oblečenie, nezohnal by si mi nejaké?" pýtam sa, no na srdci mám ešte jednu, trochu trápnejšiu vec.

"Jasné, ešte niečo?"

"Nie, to je všetko."

"Okej, zatiaľ čau." povie a odíde.