Further

chapter 1

"Nie Elizabeth, už som ti povedala, že si to na seba nedám!" Rozhadzujem rukami a prechádzam sa po celej izbe.

"Slečna Skyler, nemáte na výber. Váš otec mi dal jasne najavo, že si želá aby ste si tam obliekla toto." Pokračuje vo svojom výklade Elizabeth a mne to začína ísť poriadne na nervy.

"Tak za prvé, je mi kurva jedno čo si môj otec želá a čo nie, a za druhé už som ti najmenej tisíckrát povedala, že mi máš tykať. Preboha, veď si odomňa najmenej o dvadsať rokov staršia!" Zvýšim na ňu hlas.

"Pardon," Pípne.

"A teraz choď a odkáž môjmu otcovi, že na ten dnešný večierok nejdem."

"Ale slenčna Skyler dobre viete, že váš otec na tom večierku trvá a..." Vetu nedokončí pretože je prerušená, mnou.

"Tykanie Elizabeth, tykanie!" Upozorním ju. "Neverím že nemáš žiadnu fantáziu... Vymysli si napríklad že som dostala Ebolu alebo tak niečo." Milo sa na ňu usmejem. Prikývne a otočí sa smerom k dverám.
Urobí tak preto, lebo toto gesto použíam vtedy ak chcem niekomu nepriamo naznačiť aby vypadol. Samozrejme to nie každý pochopí. Napríklad môj otec. Vždy keď toto gesto urobím usmeje sa na mňa naspäť a pokračuje v svojej prednáške aká som nezodpovedná alebo sa nevenujem učeniu.

Povzdychnem si, keď naša domáca odíde z mojej izby a vyberem sa smerom k posteli. Odfrknem si a zhodím z nej tú ohavnú rúžovú látku.

Hodím sa na posteľ a zapnem notebook. Rozhodnem sa pozrieť si nejaký film ale ten drbnutý počítač sa sekne v každých piatich minútach a mňa to po chvíli prestane baviť.

Musím si kúpiť nový počítač. Skôr by som mala povedať otcovi aby mi ho kúpil. Ale to si ho radšej kúpim sama, než počúvať troj hodinovú prednášku o tom načo mi má furt kupovať novú elektroniku keď tá stará ešte funguje a že mrhám peniazmi. Mala by som mu to pripomenúť, keď mi bude kupovať dalšie s tých svojich "nádherných" šiat.

Odvrátim pohľad od notebooku a svoju pozornosť venujem šatám na podlahe. Neviem či sa to šatami dá nazvať. Je skôr róba. Látka okolo dekoltu je zamatová a mierne sa leskne. Pod prsiami je rúžová mašla, ktorá oddeluje zamatovú látku s takzvanou záclonovou. Je to proste látka zo záclonového materiálu, bez vzorov samozrejme. Sukňa je nadýchaná a má niekoľko vrstiev. Celá róba je v cukríkovo rúžovej farbe a sú nehorázne dlhé. Hm...otecko si musel buchnúť po vačku.

Panebože, je ešte len pól deviatej. Nemám žiaden plán na dnešný večer.
Všetci moji priatelia zostali v New Yorku. Tu v Bradforde mám len tých zo základky, a pochybujem, že si namňa ešte pamätajú.

Okay, takže plán B je vytiahnuť si mobil a napísať pár kamarátom že som nažive. Vlastne som im od doby čo som priletela ani nenapísala.

Keďže večierok už začal, ani sa neobťažujem prezliecť do pyžama a simulovať nejakú z chorôb ktorou mám trpieť.

Otvorím aplikáciu správ na mobile, no niekdo mi vtrhne do izby. Fakt super. Mohla som sa kludne ptezliekať. Otrávene odtrhnem zrak z displeya k votrelcovi v mojej izbe a chcem mu poriadne vynadať, no je to môj otec. Iba pretočím oči a on ku mne naštvane príde.

"Čo si želáš?" Snažím sa ho spýtať čo najmilšie. Ignorujem fakt že namiesto ležania v posteli s čajom a nadopovaná liekmi sedím na parapetnej doske pri okne v džínoch a tričku s mobilom v ruke.

"Priniesol som ti nejaké vitamíny na uzdravenie, ale ako vidím už sa cítiš lepšie." Povie a celú si ma premeria.

"Áno cítim, len ma trochu bolela hlava." Zaklamem a on zdvihne obočie.