Apokalypsa

tNový svet

Kapitola 4:

O 6 rokov neskôr...

S bratom sme sa vybrali na lov ako každý iný deň...No niečo tu bolo predsa zvláštne ako iné dni.
Bolo zvláštne ticho, nepočuli sme šum lesa, ozvenu vtáčieho štebotania a iné drobnosti,...navyše bolo zamračené čo neveštilo nič dobré. Možno som si len namýšlal a možno nie...Ako sme prechádzali úzkym nohami vydľabaným chodníčkom zazreli sme vdialke jeleňa aj so samicou. Povedali sme si, že toto bude náš obed či večera. Ako som chcel už natiahnúť a následne vystreliť šíp, no zrazu iba jeleň padol na zem a samica utiekla.
V tom sme započuli hlasy iných lovcov,...skrčili sme sa a pomaličky sme prešli k balvanom pri rieke.
S Joshom sme sa modlili aby nás nezazreli, pretože i keď máme obaja čo to za sebou a brániť sa vieme,...aj tak nám to nezaručuje to, že ak na nich zaútočíme, vyviazneme z toho živí.
Následne Šéf celej bandy vytiahol šíp z jeleňa a dal rozkaz aby pár mužov odtiahlo to zviera do úkritu čiže na základňu toho všetkého.
Už sa vzdalovali, keď sa Joshovi nedopatrením pošmykla noha na klzkých balvanoch na ktorých sme ticho čakali kým odídu...
Jasné že to lovci započuli a vydali sa k nám, vtedy som vedel, že ak by sa to akokoľvek zvrtlo, musíme sa ubrániť a vypadnúť do bezpečia.
Lovci zastali a vodca bandy navelil aby sa tam jeden z nich išiel pozrieť.
Vykročil vpred s puškou namierenou do predu a pomaličky sa približoval.
Snažili sme sa pomaličky cúvať ale klzké kamene sa šmýkali až sme si mysleli, že jeden z nás padne a tak prezradí, že tu niesu sami.
Chlapík so samopalom bol už dosť ďaleko od svojej skupinky a tak mu zašumela vysielačka pripnutá na zadnom vačku potrhaných maskáčových džínsov.

...pred pár týždňami
Josh, Suzi a ja sme sa pomaličky približovali k starému mostu kde sme si chceli trochu odpočinúť po dlhom chodení po zarastenej mestskej džungli. Videli sme tam barikádu a pár týpkov, ktorý hliadkovali na veži postavenej z dreva a sem tam bol niekde vydno kov. Vyčerpaný sme sa blížili k bráne s ostnatým drôtom na vrchu. Zastavili sme sa tesne pred bránou a vtom sme zbadali neznámeho muža s jazvou pri oku.
Opýtal sa nás čo tu chceme a aby sme ihneď odišli, pretože tu pre nás nie je miesto. Vysilený som ledva povedal jednu súvislú vetu a to aby nás pustili ihneď dnu, pretože nemáme žiadne jedlo ani vodu a ani miesto kam by sme išli,...merali sme dlhú cestu aby sme sem dorazili živý a vracať sa naozaj nehodláme. Divný muž nám povedal aby sme počkali, pretože ide zavolať vodcu tohoto tu.
...po pár minutách nekonečného čakania sa na obzore objavil muž, ktorý mi od prvého momentu ako som ho zazrel bol veľmi známy, vyzeral ako náš strýko, ktorý k nám chodil raz za 8 rokov z Austrálie.
Povedal nám aby sme odišli!
Strýko Jonathan si to ty?? Koľko sme ťa nevideli??...6 či 7 rokov? Naposledy si u nás bol keď mala teta pohreb a potom si bez stopy zmizol...no a teraz ťa tu máme.
Nečakane po chvílke odvetil, že Jonathan už neexistuje, umrel pred rokmi keď ho zavalila budova a všetci naňho zabudli.
Josh viem, že hľadáte prístrešok kde sa môžete aspoň na chvíľu schovať, no je mi ľuto ale tu ho nehľadajte a teraz vám hovorím aby ste odišli.
Nechápavo sme na neho pozerali a neverili sme tomu čo sme pred chvíľou počuli...
Prečo to všetko Jonathan? Kto zmizol bez stopy, a už sa nám viac neozval?... Tým si nás nadobro odvrhol a stratil, môžeš nás poslať preč no pamätaj, že naša rodina niesi a ako si povedal pre nás už Jonathan neexistuje, umrel a teraz ho zožiera vlastné svedomie.
Jonathan to už asi nezniesol ďalej počúvať a tak nás požiadal posledný krát so slzami v očiach aby sme odišli.
Otočili sme sa a pomali sme sa začali vzdialovať.
...po pár minutách sme už tábor skoro stratili z dohľadu. Pomali sme kráčali vpred keď zrazu poza rohu budovy vybehne asi 6 mužov a tak nás obklúčia.
Chceli sme sa brániť, lenže mali presilu a tak sme boli stratený.
Pustil som sa do jedného z nich, keď jeden chytil Josha pod krk a vytiahol nôž.
Ja som naopak držal jedného z nich,...povedal som aby ho pustil lebo tento skape.
Neváhal a Joshovi prepichol brucho, ten padol k zemi a nejavil žiadne známky života.
Stratil som nad lovcom kontrolu a udrel ma pištolou po temene. Padol som taktiež na zem a videl som ako Suzi beží preč. Dúfal som, že dovedie ako takú pomoc no a ja som napokon stratil vedomie a upadol som tam do hlbokého spánku.
....
Po pár dňoch som sa zobudil v miestonosti kde bolo teplo, asi tým, že v strede miestnosti bol smetný kôš, z ktorého šľahali plamene.
Postavil som sa z madraca, ktorý nebol najčistejší,... no to ma trápilo zo všetkého najmenej. Pozbieral som sa a podišiel som k dverám, pomaličky ich otvorím a oni zavŕzgajú dosť otravným zvukom. Vyšiel som na tmavú chodbu kde na konci bola pohovka. Už som bol na konci chodby kde zrazu započujem Suzi ako sa s niekým rozpráva. Podišiel som bližšie aby som zazrel kto to je.
Na moje prekvapenie to bol Jonathan, ktorý sa netváril veľmi nadšene.
Zišiel som dolu schodmi a namieril som si to k nim.
Suzi ma hneď uvidela, nestihol som sa ani spametať a už ma silno objala.
Som rada, že žiješ.
Hneď som sa opýtal na Josha, že čo s ním je a kde vlastne je.
Suzi hneď stíchla a k slovu prešiel Jonathan.
Zatiaľ je ako tak v poriadku,...dávame mu lieky, ktoré však nevydržia večne.
Chcem ho vidieť! Zavelil som.
Nemali by sme ho otravovať, musí odpočívať, keď sme ho našli nebol v najlepšom stave,...ešte chvílu by tam ostal, tak by asi vykrvácal! Suzi k nám pribehla a splačom kričala aby sme zachránili teba aj brata.
Žiaľ bohu tí hajzli, ktorý vám to spravili stihli utiecť. Chvíľku sme ich sledovali no potom sme to vzdali. Nemalo ich cenu hľadať, mohli sa kdekoľvek skryť.
Poďakoval som sa Jonathanovi za to, že nás napokon zachránil a nachvíľu nás tak k sebe prichílil.
Suzi som objal a odišli sme na chvíľu preč, pretože som sa s ňou o niečom chcel porozprávať..