When our worlds met- dočasne pozastavené

Emotions

Prechádzali sme známymi ulicami až sme sa dostali ku Eiffelovej veži. Bola som v nemom úžase. Sem ma ešte za celé dva roky nášho vzťahu nezobral ani raz.
,,Čo tu robíme?" Opýtala som sa s úžasom v hlase.
,,Páči sa ti?" Usmial sa Damien.
,,Veľmi moc." Usmiala som sa tiež. Nakoniec som sa odhodlala sa ho to opýtať.
,,Prečo si ma sem zobral? Za celé dva roky si ma sem nevzal, tak prečo sme tu teraz?" Povedala som trochu naštvane. Pozrel sa na mňa a chytil ma za ruku.
,,Čakal som na vhodnú príležitosť." Usmial sa a jemne ma pobozkal na pery. Na vhodnú príležitosť?
,,Vhodná príležitosť na čo?" Zneistela som. Neodpovedal mi na moju otázku iba sa usmial.
,,Teraz poď za mnou," povedal a chytil ma za ruku a ťahal ma k výťahu, ktorý nás vyviezol až na najvyššie poschodie Eiffelovky.

Bola som v nemom úžase pri výhľade na nočný Paríž. Bola som až tak ohromená, že som absolútne zabudla na situáciu u nás doma. Damien stál vedľa mňa a keď som sa naňho pozrela, videla som ako sa na mňa pozerá a keď videl moju usmiatu tvár, tak sa usmial tiež. Podišiel ku mne a preplietol si svoju ruku s tou mojou. Pozrela som sa naňho, ale on sa na mňa nedíval. Díval sa pred seba akoby obdivoval ten výhľad.

,,Aj keby som sem chodil každý deň, na ten výhľad sa nedá zvyknúť, je to niečo úžasne." Prehovoril po chvíli.

,,Máš pravdu, ten výhľad je naozaj prekrásny." Súhlasila som s ním a jemne sa oprela o jeho rameno.

Ani neviem ako dlho sme tam stáli a kochali sa výhľadom na nočný Paríž, keď mi v tom zazvonil mobil a ja som sa pozrela kto mi volá. Keď som uvidela, že mi volá mama, tak som hovor hneď zrušila a mobil si schovala do predného vrecka riflí.
,,Kto ti volal?" Zamračil sa Damien.

,,Mama." Povedala som smutným hlasom, keď som si spomenula na to, že onedlho odchádzam preč.

,,Prečo si jej to nezdvihla?" Pýtal sa Damien ďalej, až mi to liezlo na nervy. ,,Lebo sa s ňou nechcem rozprávať." Odsekla som a odtiahla som sa od Damiena.
,,Prečo?" Naozaj už ma jeho otázky vytáčali.

Neodpovedala som mu, iba som sa pomalým krokom presunula k výťahu a kývnutím hlavy som mu naznačila, aby ma nasledoval. Samozrejme on sa ani nepohol a pozeral sa na mňa ako obarený.
,,Čo si sa tam prilepil, alebo čo?" Zasmiala som sa.Chvíľu tam váhavo stál až sa napokon pohol.

,,To ti trvalo." Usmiala som sa.

Ale Damien mi úsmev neopätoval. Už keď som sa otočila ku výťahu, aby som ho privolala, zarazila ma Damienova ruka. Chytil ma za zápästie a prudko si ma otočil k sebe. Pozrela som sa mu do očí a uvidela v nich hnev.
,,Pusť ma, bolí to!" Takmer som vykríkla, ale nechcela som na nás pútať veľkú pozornosť ostatných ľudí.

,,A navyše budem tam mať kvôli tebe modrinu!" Dodala som. Jeho zovretie trochu povolilo, ale stále ma držal za zápästie.

,,Gemma, čo sa deje?" Povedal už viac s kľudom.

,,Dobre poviem ti to, ale až dole." Damien prikývol a pustil mi zápästie, ktoré som si následne pošúchala.

Privolala som výťah a onedlho sa ozvalo cinknutie, ktoré nám malo oznámiť, že už výťah prišiel. Našťastie nikto nevystupoval, čiže bol prázdny. Zanedlho sme už boli dole a ja som sa ponáhľala k Damienovmu autu, kde som naňho chvíľu musela počkať, keďže bol pozadu. Tak som si sadla na neďalekú lavičku. Keď ma Damien uvidel sedieť na lavičke, prišiel ku mne, chytil ma za predlaktie a vytiahol ma na nohy.

,,Au," sykla som od bolesti.

Ale Damien na to nereagoval a ťahal ma ku svojmu autu. Zapierala som sa nohami do zeme, ale to mi veľmi nepomohlo lebo Damien bol silnejší, a keď som sa zaprela nohami do zeme tak ma potiahol ešte silnejšie. Tak som už radšej neprotestovala. Prišli sme ku autu a tam ma Damien prudko prirazil na predné dvere a celým svojim telom sa na mňa pritisol. Začala som sa báť. Cítila som ako sa mi do očí hrnú slzy.