S hlasným povzdychom a sklopenou hlavou som svoje kroku nasmeroval jedným smerom. Rovno. Prekročil som prah presklenných dverí a šiel ďalej so sprievodom hluku ostatných deciek. Všetci sa za mnou otáčali,alebo na.mňa krivo zazreli.
Som jeden proti všetkým.
Pomocou kódu som otvoril dvere zo svojej skrinky a šiel do triedy. Predieram sa ľudmi,ktorých poznám,no netuším,čo zač vlastne sú. Pohľadom skenujem svoje ošarpané čierne Convers. Zastavím sa až pri mojej lavici, kde si napokon sadnem.
Učebnice so zošitom a podobnými vecami položim na stôl a ticho čakám.
Nikto ma nepozná. Nikto nevie kto som.
Do triedy vstúpil učiteľ a všetci sa ihneď postavili. Sadli sme si na miesta a on začal ihneď niečo písať na tabuľu.
Zobral som si zošit z lavice a začal písať to,čo bolo na tabuli. Ďalší čas strávený písaním vzorcov a výsledkov na papier.
Po ďalších 3 hodinách bol obed. Šiel som do školskej jedálne a sadol si na svoje obviklé miesto. Pomaly som sa prehraboval gebuzinou,ktorá sa mala tváriť,že je jedlo.
Zabíjal som týmto čas celé dni,čo som tu. Zrazu v jedálni nastalo hrobové ticho a potom smiech. Odtrhol som svoj pohľad od 'jedla' a pozrel sa, na čom sa tak všetci zabávajú.
V strede jedálne ležal na zemi chalan,ktorý bol totálne špinavý od.. Jedla. Každý sa na ňom smial bez toho,aby mu šli pomôcť. Postavil sa zo zeme a hlavou začal metať do strán.
Všetci stáli v kruhu okolo neho a posmievali sa mu. Bol zmätený. Nevedel,kam má utekať až napokon sa rozbehol preč od toho všetkého. Chvíľu som bojoval s nutkaním zostať v jedálni alebo sa rozbehnúť za ním. Nepoznal som ho,no aj tak som mal k nemu nejaké puto.
Vstal som od stola a rozbehol sa tým smerom,kam šiel on. Vybehol som zo školy a porozhliadol sa. Nikde som ho nevidel,akoby sa prepadol pod zem. Alebo akoby neexistoval. No za mnou som započul,ako niekto nepravidelne dýcha.
Šiel som za tým zvukom a vtedy uvidel tie najkrajšie oči pod slnkom.Krásnejšie ako diamanty. Zelenosivé smaragdy sa vpíjali do mojích očí a ja som vtedy prehovoril.
"Si v pohode?"
"Prečo sa staráš?" jeho hlas znel ako pohladenie na duši. Tak nádherne a tak.. Krehko.
"Ehm.. Chcel som to len vedieť" sklopil som hlavu a chcel odísť,no niečo ma zastavilo.
"Som Michael. Rád ťa spoznávam."
Just.. Don't kill me okay?:3 No a tak. :D ZDRAVÍM VÁS! Áno, po dfakt dlhej dobe som sa rozhodla, že začnem znova písať. *potlesk for me, cause i'm perfect meh. Dúfam, že to fakt bude niekto čítať. :DD A inak, tento diel by som chcela babám. petrikovaviki a @-adelest- ♥ Aj tak dúfam, že sa vám 1.časť páčila, ak áno, dajte vote aj komentár.:) A nezabudnite zdieľať!♥ Love you.♥
Sue.
