Potom, čo Sue pustili z nemocnice bol Michael ako vymenený. Hneď, ako videl, že je jeho "malá" sestra doma, nespustil z nej oči. V škole cez prestávky bol stále pri nej. Chvíľami som mal pocit,že by kľudne zabil aj toho, kto sa na ňu čo i len nenávistne pozrie.
Možno to nebol pocit.
"Máš dnes čas?"spýtal sa ma Michael, keď sme obaja vychádzali zo školy, fajčiac svoju cigaretu.
"Hej, prečo?"spýtal som sa a pozrel na neho.
"Potrebujem vyysvetliť matematiku." zasmial sa Michael a pozrel do zeme. V tom momente za nami dobehla Sue.
"Ahojtee!"zahlásila udychčane a objala Michaela. Potom prešla ku mne a taktiež ma objala.
"Michael, vieš, že to nemám rada" povedala a pohľadom prešla na jeho ruku, v ktorej držal ciagretu.
"Ja viem. Len,." odmlčal sa a vydýchol dym z úst,"neviem prestať."povedal sklesnuto.
Potiahol som si a pozrel na nich.
"A pre teba platí to isté" zasmiala sa a pozrela na mňa. Usmial som sa a spoločne sme vykročili domov.
"Tak..potom sa uvidíme..Ahoj" zahlásil som a šiel domov.
"Jasné, ahoj."počul som za sebou a zatvoril dvere.
"Som doma!"zakričal som a vyzul si topánky. Prešiel som okolo kuchyne, kde za stolom sedela moja mamka.
"Ahoj"usmial som sa.
"Kto je ten chalan, s ktorým si šiel domov a ty si..Fajčil?!" priamo sa ma opýtala.
Nevedel som, čo povedať.
"Ehm.. T-to..Bol..Michael"odpovedal som a pozrel na ňu.
"Tak Michael,."odmlčala sa a prekrížila ruky cez prsia, "a to dievča vedľa neho?" pokračovala v otázke.
"Sue,"odpovedal som neohrozene,"jeho sestra."doplnil som.
"Zakazujem ti, aby si bol s ním. Zničil ťa. "povedala rázne.
"Čože?!" krv sa vo mne varila.
Doslova.
"To nemôžeš!"zakričal som a moje srdce bilo ako o závod.
"Ale môžem. Keď tu nebol, nefajčil si, bol si milý a teraz?! Stále si myšlienkami mimo a len Michael tam, Michael hentam!" zakričala naspäť. Nemohol som to už viac počúvať a tak som sa vybral hore do izby.
"CALUM THOMAS HOOD!" zakričala na mňa,no to som ignoroval.
V tú chvíľu som nenávidel každého. Okrem Michaela.
Sadol som si na posteľ a hlavu zložil do dlaní. Rozplakal som sa. Vstal som a pristúpil k zrkadlu, ktoré bolo na mojej skrini. Okrel som sa o neho rukou a sklopil pohľad. Dýchal som z hlboka,akoby som behal maratón. Otočil som sa chrbtom ku skrini a skĺzol sa po nej až na zem. Dvere od mojej izby sa rozleteli a v nich stála moja mamka.
"Calum.."zašepkala a prišla ku mne.
"Nechaj ma."odpovedal som a pozrel nenávistne na ňu.
"Prepáč ja.."
"Čo ty?! Nechcela si?! Tie klamstvá si nechaj pre seba! Ak by si nechela, nevybehneš po mne! Ak by si nechela, vedela by si ma pochopiť!" začal som kričať a plakať ešte viac ako pred tým.
"Vedela by som ťa čo?! Pochopiť?! A čo by som mala chápať?! Že sa kamarátiš s nejakým grázlom?!" zakričala a postavila ma na nohy.
Tak a dosť.
"Takto si Michaela nazvala posledný krát! Je ti to jasné?! Michael nie je grázel! Je to úžasný chalan! A mne je jedno, čo ti o ňom povedali ľudia, pretože ja ho poznám, a viem, aký je! Aj keby bol grázel, milujem ho!"
Naozaj som povedal, že ho milujem?
"Ty ho čo..?! Počkaj, asi som zle počula. Ty ho miluješ?!" zakričala na mňa a v ten moment som na svojom líci pocítil štipľavú bolesť.
Ona mi fakt dala facku?
"Nenávidím ťa"povedal som, keď odchádzala z izby.
"Čo si to povedal?!" prišla ku mne a ja somto zopakoval.
"Nenávidím ťa." povedal som a postavil sa z postele.
"Kam si myslíš, že ideš?!"zakričala a zobrala ma za ruku.
"Za Michaelom."povedal som a vytrhol sa.
"Nikam nejdeš! Máš domáce väzenie!"
Zasmial som sa. "A týmto mi chceš povedať, že sa ťa budem báť?"
"Nikam nejdeš,"povedala rázne a šla ku dverám a zamkla ich.
Vydýchol som a šiel do izby. V tom ma napadol jeden nápad.
Okno.
