Harry & Harry

7.

"Táto košeľa bude úžasná, toto tričko, ďalšia košeľa, mikina..." postupne som vyberal oblečenie zo skrine, snáď miliónkrát sa ma snažil zastaviť, no bezúspešne. Pardon, ale nenechám samého seba behať po Paríži v tomto... to sa ani nedá nazvať oblečením! Prisahám, že hneď ako si vezme moje veci, vyrazím mu to do kontajnera.

Otočil som sa od skrine a uvidel kôpku oblečenia. Ha, že kôpku, toto by mohlo súperiť s Everestom. Nie, vážne, kedy som sakra pokupoval toľko oblečenia? Ale nesťažujem sa. 

"Pači, krpec, vyskúšaj si to," bol som s mojou prácou spokojný.

"Nie som krpec," odvrkol a vzal prvú látku z vrchu kopy. Oh, keď som uvidel ten vzor, hneď mi doplo čo to je. Košeľa. Veľké červené kvety, tmavomodré pozadie a chvíľkami zelené lístky. Mne sa na tvár prebojoval úsmev, zatiaľ čo malý sa tváril šokovane. A to ešte nevidel ten chrbát. Vpredu bol síce spomínaný vzor, no chrbát obopínala iba čierna priesvitná látka. Áno, Harold, toto si odhadol. 

"Zlatko, otoč to," okamžite ma poslúchol a zalapal po dychu.

"To na seba nedám! Sakra, veď budem vyzerať ako tá mužská štetka... uhm..."

"Gigolo?" doplnil som ho a znova očervenel. "Láska, gigolo nenosí Gucci košele za 1090 libier, takže sa neboj... A hneď si to obleč!" 

"Koľko?! Sakra, to si za túto handru zaplatil viac, ako dostane moja mamka za dva mesiace oddreté v práci!"

"Tú handru si odpusť, práve sa ti tu hrám na charitu tak proste drž hubu a vypadni to na seba navliecť, rozumieme si?" 

Vcelku ma prekvapilo, že sa ihneď otočil a vyzliekol si súčasný vršok. Hneď na seba hodil moju (kedysi obľúbenú) košeľu. Niečo si zamrmlal a neisto sa na mňa obrátil. 

Oh. Môj. Bože. Neveril som, že by sa to tomu kurčaťu mohlo hodiť, ja sám som to nosil ešte prednedávnom a on... bol na to proste až príliš nevinný. Kazilo to jeho roztomilosť a zniem veľmi egoisticky? Nemôžem za to, že ma očarilo moje vlastné ja.

"Toto ti nedám," radšej som vzal levanduľový sveter. Áno, ten sa mu bude hodiť určite viac. A bude v ňom nevinný a roztomilý. Na ten pohľad sa teším.

"Vieš, celkom sa mi to páči... chápeš, toto by som kľudne nosil," preafektovane sa usmial. Haha, vtipné.

"Samozrejme, a ja som Leonardo DiCaprio s oscarom. Vtipné. Okamžite to daj dole."

"Nie."

"Daj. To. Dole."

"Nie," vážne, Harry, jednoslovné odpovede?

"Áno."

"Nie."

"Áno."

"Nie."

"Áno."

"Nie."

"Máš vkus?"

"Ni-...Toto bolo hnusné! Ty bezcitný idiot, žráč slimákov, namyslený snob, hlúpy rovnakovyzerajúci manták!" začal po mne kričať úplne nezmyselné pokusy o urážky a ja som vybuchol do smiechu. Myslím, že toto v sebe držal odkedy sa poznáme a vybuchol po takejto malichernosti. Spomínanú košeľu zo seba rýchlo dal dole a kopol do nej tak, že preletela cez celú miestnosť. 

"Hej, tá košeľa za tvoju psychickú nestabilnosť nemôže!" ešte stále som sa smial a on sa po chvíli pridal tiež. S úsmevom si z mojich rúk vzal spomínaný sveter a obliekol si ho. Bol mu trošku veľký, ale hodil sa mu. No stále nie viac, ako mne. 

"Svedčí mi," uznanlivo si pokýval hlavou. 

Cítil som sa, akoby som vyberal oblečenie môjmu synovi alebo bratovi, nie ako cudziemu človeku.

---

a/n: vyzerá to tak, že nie som schopná napísať viac ako 600 slov, prepáčte. vážne ma to neskutočne mrzí, táto časť je celkovo taká o ničom, sorry.