Život VS Hra

Sen alebo nočná mora

Píše sa rok 2059. Svet ako sme ho poznali, je preč. Teraz existuje len bohatstvo alebo úplná chudoba, nič medzi tým. V jednom okamihu bolo všetko, čo nám bolo známe úplne stratené. Z ulíc sa vytratili ľudia, mestá sa premenili na krajinu duchov. Deti sa stali obeťou systému. Odrazu ako by ich bolo príliš mnoho. A tak zasiahla vláda. V pätnástich rokoch odídu niekam, nikto nevie kam, no vráti sa málokto. Ak sa vrátia, vždy je to dvojica. Chlapec a dievča. Nehovoria o tom kde boli a čo robili. Proste žijú ďalej. Často založia rodinu a zaradia sa do fádneho behu života na danom meste.
Prvá rodina, ktorú som takto videla, boli naši susedia Ritchartovci. Vrátili sa keď som mala sedem. Boli to tichý ľudia a najviac zo všetkého si pamätám černicový koláč, ktorý nám nosili raz týždenne. Keď som mala dvanásť, museli sa odsťahovať, pretože už nemali na nájomné. Peniaze boli a aj sú cenná vec, nikto ich však nemá dostatok. Nikto, koho poznám.
Samozrejme kolujú správy o obrovských vilách zbohatlíkov v centrách miest ale vždy mi to prišlo tak vzdialené, že tomu nedokážem veriť. V televízii ich kedysi ukazovali. Mohutné priečelia so stĺporadím bielym ako sneh. No televízia už rok nefunguje. Prvotný dôvod bol úspora energie, dnes mi to príde akoby nás chceli odstrihnúť od širšieho diania.
Tento rok som oslávila pätnáste narodeniny. Stala som sa dospelým členom komunity. No oslava radostná nebola. Bola to skôr rozlúčka. Tretí mesiac po dovŕšení pätnástich rokov si príde vláda aj po mňa. Nasadia ma do auta a odvezú niekam preč. Samozrejme, že sa bojím toho čo ma čaká. Kladiem si otázku, či budem v skupine šťastlivcov a vrátim sa alebo nie. Ostanem kdesi zapadnutá prachom a nakoniec na mňa zabudnú všetci, pretože ich prinúti čas.
Z mojich úvah ma vytrhne mamin vzlykajúci hlas, ktorý sa ozýva z prízemia. „Alex...Alexandra...sú....tu." Trochu mnou trhne ale z hlboka sa nadýchnem. Pokoj, hlavne žiadnu paniku. Vykuknem z okna a uvidím čierne auto. Môj moment nastal.
Vezmem batoh a tašku. Naposledy sa pozriem na svoju izbu a zabuchnem dvere. Zletím dolu po schodoch. Tam ma čaká mama, otec a moja sestra Grace. Má len trinásť no pri pomyslení na to, že o dva roky bude na mojom mieste sa mi robí nevoľno. Neviem čo mám povedať a tak čakám na ich reakciu. Je strašne čudné. Ako na pohreboch, keď sa príbuzní dávajú posledné zbohom nebožtíkovi. Mama s vreckovkou, sestra, ktorá ma slzy na krajíčku a otec so zamračenou tvárou.
„Zlatíčko," povie mi mama ,,drž sa. Viem, že to zvládneš." Prikývnem. Ani ja neverím, že sa niekedy v budúcnosti uvidíme. „Maj sa sestrička," povie Grace a objíme ma. „Alexandra," prehovorí otec vážne, „Si silná. Viem, že to zvládneš. " Objíme ma a keď si ma tuho privinie pošepká mi do ucha: „Máš v sebe viac ako si myslíš." Zarazí ma to no prikývnem. „Je čas," povie muž stojaci pri dverách, ktorého som si všimla až teraz. Bol tam celú dobu? Akoby sa vynoril z ničoho. Odstúpim a všetky tváre mojich blízkych si vrývam do pamäte. Budú vždy so mnou.
Vyjdem pomaly von a posledný raz sa obzriem. Zakývam rodine a nastúpim do auta. Srdce mi puká a oči ma štípu od potlačovaného plaču. Auto sa pohne a my odchádzame. Opúšťam rodinu i rodné mesto. Nechávam tu svoje detstvo a rútim sa v ústrety neznámu.
Za zákrutou auto prudko zastaví. ,,Prečo zas..." chcem sa opýtať no nestihnem. Vodič sa prudko otočí, nahne sa ku mne a vpichne mi ihlu do nohy. Vstrekne mi celú ampulku bledožltej hustej tekutiny. Pamätám si takú ešte z medicínskych kurzov. Mám asi desať sekúnd a zaspím. Noha mi plápolá pálčivou bolesťou. Zvraštím čelo a zatnem zuby. Začne sa mi motať hlava, všetko sa rozmazáva a točí. Zvalím sa na sedadlo a nemôžem sa postaviť. Moje svaly ochabujú, prikrýva ma temnota. Oči sa mi automaticky zavrú. Nestíham dokončiť myšlienku lebo sa prepadám do bezodnej prázdnoty. 

Tak prvá časť. Dúfam že sa vám to bude páčiť. Ja viem,je to krátke. Ale budem na tom pracovať.

A ospravedlňujem sa za gramatické chyby.

Pleas Koments

Tayra222

P.S. Hore pridávam obrázok Alexandri.