Život VS Hra

(NE)Realita

Chlad obalil moje telo. Cítila ho každá moja bunka. Je tu tma že nevidím ani na krok. Už ani neviem kde sú dvere. A tak sa chúlim na zemi v kúte. Ako totálna trapka. Bez varovania sa zapnú svetlá. Moje oči ma zabolia. Po chvílke to je už lepšie. No to čo vidím pred sebou nie je možné. Som doma. No celé mesto je spálené a pokryté prachom. Som na asfaltke pred naším domom. Otočím sa a uvidím telo. Bez pohybu, oči otvorené. Podýdem bližšie. Mám zlý pocit že ho poznám. Klaknem si a zadívam sa mu do tváre. ,,Adam...." šepnem. Je to on. Celé telo sa mi trhá v krčoch. Slzy idú von. Nie! To predsa nie je možné. Bola som niekde inde. Preč. A Adam bol živý, usmievavý. No teraz je mrtvy. Ako všetci ostatný. Otočím sa a uvidím telá svojej rodiny. Mama, ocko aj Grace. Nie! Pdám na zem. Schúlim sa do klbôčka a revem ako malé decko. Dvere sa zrazu otvoria. ,,Na dnes by aj stačilo." povie známy hlas. Do vnútra vklzne postava. Čupne si ku mne. ,,Alex" prihovorí sa mi jemne a natiahne ku mne ruku. ,,Nedotýkaj sa ma" poviem ostrejšie ako som plánovala. Kúsok ustúpi. ,,Alex" skúsi to znova ,,som to ja." Pozriem sa naňho a spoznám ho. Je to Adam. Môj Adam. ,,Adam ?" vzlyknem. ,,Áno" odpovie mi. ,,poď sem dievčatko moje." Vrhnem sa mu okolo pliec. ,,Si to ty. Žiješ."
,,Áno. Prečo by som nemal..." povie so smiechom a pritíska si ma k sebe. ,,Ja...videla..." kokcem. ,,Ale to nič." dopoviem. ,,Nech to bolo čokolvek" zašepká mi ,,je to preč. Sme spolu." Prikývnem. ,,Adam" šepnem ,,nevládzem chodiť."
,,To nič" povie. Zoberie ma na ruky akoby som bola pierko. Vynesie ma z miestnosti do ostrého svetla. Prižmúrim oči. ,,Tak ako si sa mala ?" Zatiahne modrovlasý škrípavo. ,,Sklapni Daniel !" okríkne ho Adam. Takže Daniel. Niečo ešte povie no nepočujem to. Som unavená. A hojdanie v Adamovej náruči ma tak uspáva. Zazívam. ,,Len si pospi" povie mi Adam a sladko sa usmeje. ,,Strážim ťa kráska." A s týmito slovami sa mi oči zavrú.

...

Je ticho. Nič nepočuť. Motám sa v kruhu aj keď to neviem naisto. Pred sebou uvidím človeka. Poznám ho. Klačí na zemi a rukmi si zviera brucho. Všade je krv. Adam. Niéééé ...

,,Alex" trhá mnou niekto. Prudko sa posadím. Je poobedie. Asi štyri hodiny. ,,Bol to len zlý sen." povie mi Adam. ,,Bol" prisvedčím. ,,Povieš mi o tom ?" spýta sa ma. Zavrtím hlavou. Prikývne. Nikdy sa o tom nedozvie. ,,Kričala si." povie mi. Žeby som to naozaj robila ? ,,Bol to naozaj zlý sen." poviem. Som dosť otrasená. Zážitok z tmavej miestnosti bol príšerný. Predstava že prídem o Adama a ostanem tu sama ma desila. Naozaj. ,,Zachvílu je noc." poviem. A to znamená bolesť, bolesť a bolesť. ,,Neboj sa" povie mi Adam. ,,Budem tu." Ja viem že tu bude ale to mi od bolesti nejak extra nepomôže. ,,Adam" začnem ,,rozmýšlala som či tá bolesť nemôže nejak súvisieť s tým čo chodí po vonku. Adam sa na mňa chvílu díva a potom povie. ,,Ja si myslím že hej. Lebo včera si najviac trpela keď sme počuli tie zvuky."
,,No veď presne" poviem mu. ,,Vieš čo to znamená ?" spýtam sa ho.
,,Že kým to bude vonku, ty budeš trpieť a ja s tým nemôžem nič urobiť." povie a skrúšene si povzdychne. Chytím ho za plece. ,,Nejak to prežijem, len buď pri mne." poviem mu a usmejem sa naňho. ,,Vždycky." povie mi a tiež sa usmeje. ,,Tak tu ste." ozve sa neznámy hlas od dvier. Stojí v nich brunetka so zelenými očami a obzerá si nás. ,,Nikto mi nevedel povedať kde ste." Povie a poberie sa k nám. ,,A ty si kto?" spýta sa jej Adam. ,,Som Tamar. Bývam o pár izieb ďalej." povie. ,,Som Adam a toto je Alex." povie Adam. Je nepokojný. ,,Ja som len chcela vedieť kde ste. Ešte sa zastavím." povie a otočí sa. Kývne na Adama aby podišiel bližšie. Niečo mu šepne a vytratí sa. Adam má v tvári zmetený výraz. ,,V pohode ?" spýtam sa. Pokrčí plecami ale nič nepovie. Každý máme svoje tajomstvá ktoré sú len naše. Chápem ho. ,,Je tu niečo čo by si mala o mne vedieť." spustí pomaly. Nedočkavosťou mi horia oči. Je to poprvýkrát čo mi ide prezradiť niečo o sebe. A z vlastného rozhodnutia. ,,Keď som bol malý, spoznal som dievča. Bolo rovnako staré ako ja. Doslova sme spolu vyrástli. A potom sa zmenila. Z dobrej a chápavej baby sa stala príšerná mrcha. Raz som ju videl s chalanom. A tak som sa prvý raz stretol s Danielom. Keď sme mali štrnásť bola u nás párty. Daniela aj Sophiu sme pozvali tiež. Podpálili mi dom. Rodičia zachraňovali všetkých okrem seba. A tak to aj dopadlo. Zomreli. A oni- Daniel aj Sophia- to zvalili na mňa. Zatkli ma a z basy ma poslali rovno sem. Ale ja som to nebol...nebol" povie. Vyzerá naštvane. Ale aj smutne. ,,Kedy " zašepkám lebo tak nebude počuť tiché slzy v mojich očiach ,,kedy sa to stalo ?"
,,Trinásteho augusta." Dych sa mi zasekne v hrdle. ,,Na moje narodeniny" šepnem. Zlý deň. ,,Naozaj ?" spýta sa ma. Prikývnem. ,,Aj zlé dni majú svetlú stránku." povie. Prisvedčím mu. Kolko môže byť hodín ? Nemám ani poňatia. Ako dlho tu sedím a kecám s Adamom. Prerušia ma zatvárajúce sa dvere. A je to tu. Strach sa mi rozleje po žilách a nahradí krv. Je ako drôty drásajúce mi nervy. Teplota môjho tela naberá enormné hodnoty. Cez pot už ani nevidím. ,,Adam" poviem zdesene ,,kde si?"
,,Tu som. Som tu." Mocné ruky ma chytia a položia na postel. Držím ho za ruku. ,,Nič sa neboj, som tu." Môj tep je rýchly ako nikdy pred tým. Vidím pred sebou rôzne obrazy. Hrozné obrazy. ,,Nie....nie" šepkám. ,,Blúzniš." povie mi Adam ale je mi to jedno. Vidím smrť, telá a krv. ,,Adam daj to preč."
,,Nemôžem..." povie zdrvene. Odrazu ma premkne strašná zima. Trasiem sa úplne celá. Kolená si pritiahnem k hrudi. Zarývam do nich nechty. ,,Alex..." preruší ma Adamov hlas. Zatnem nechty pevnejšie. ,,Alex, dosť. Ubližuješ si." Pustím. Všetko zmizlo. Príde bolesť. Horšia a väčšia ako kedykolvek pred tým. Zvíjam sa na posteli. Cítim na sebe Adamov pohlad. ,,A dosť." povie zrazu a postaví sa ,,nenechám ťa tu trpieť už ani sekundu." Zdvihne sa a odíde. Odišiel. Môj Adam ma opustil. Zrazu sa dvere otvoria a vojdu dve osoby. Prvá je Adam. No tá druhá.

Čus bus autobus. Ahojky ludia. Nová časť. Prosím napíšte mi ako sa vám to páči. Prípadne čo by ste chceli v príbehu mať. Mám vás rada.

Sorry za chyby.

Vaša Tayra222