Život VS Hra

Noc = Peklo

Alex

Krv sa mi vzbúri v žilách. Je horúca a nedá sa to vydržať. Z úst sa mi vyderie výkrik a som hore. Spotená s pocitom že zhorím. ,,Som tu. Som tu." upokojuje ma Adam. Je mi to na nič. Moju bolesť to neutišuje. ,,Adam, pekelne to bolí." poviem mu zvíjajúc sa na posteli. ,,Ja viem. Kde najviac ?" spýta sa. Nie je to jedno ?,,Všade" poviem mu ,,mám pocit že zhorím." Položí mi ruku na čelo. Je ladová až sa trhnem. ,,Prepáč." šepne a ruku odtiahne. ,,To nič. To nič." poviem s potlačovaným vreskom. Zvonku sa ozvú zvuky. Presne ako minulú noc. Adam sa zamračí. ,,Poď ku mne" povie mi a razom ma vtiahne do svojho náručia. Teraz mu sedím na kolenách a hlavu mu zabáram do hrude. Bolesť sa ešte zhorší a mnou šklbne. Neudržím to a rozplačem sa. Slzy mi stekajú po tvári a máčajú Adamove tričko. Pozriem sa naňho s ospravedlňujúcim pohladom len na chvílu kým ma bolesť neprinúti sa znova stiahnuť. ,,To nič." šepne mi Adam a rukou ma hladí po vlasoch. Kebyže to nie je za týchto okolností rozplývam sa od nadšenia. Prsty zaryjem do Adamovho trička až mu praskajú švy. Snažím sa to predýchať no s každým vydýchnutím je bolesť horšia. Rozplačem sa ešte viac. ,,Šššš" tíši ma Adam ,,bude to fajn." Prikývnem. Je dosť od veci mu veriť ale snažím sa. Záleží mi na ňom tak velmi že by som sa nechala rozkrájať namiesto neho a zaňho by som prešla ohňom. Je môj. A to je super. Viac než super. Verím že nám to spolu výde. Verím v jeho a mňa. Verím v NÁS. Adamove hladkanie ma uspáva. Ticho v našej izbe rušia len moje vzliky. Keď si myslím že zaspím, príde ďalšia vlna bolesti. A s ňou aj zvuk z chodby. Schúlim sa na Adamových kolenách. ,,Moja" povie mi. Aj cez tú bolesť sa naňho pozriem a usmejem sa. Aj on sa usmeje. Je krásne vedieť že mu na mne záleží. Noc sa pomaly prehupla do druhej polky a bolesť ustúpila. Som tak vyčerpaná že takmer zaspím na Adamových nohách. Ten keď vidí že to so mnou ide dole vodou položí ma na postel a v tom momente zaspím. Ani som nestihla nič povedať.

...

Ráno som sa zobudila strašne unavená. Bolelo ma všetko na čo som si vedela spomenúť. Adam ešte spí. Ani sa mu nedivím, po takej náročnej noci. Keď sa pokúsim vstať, takmer sa zrubem. Miestnosť sa so mnou zatočí a kebyže sa nedrží postele som na zemi. Pomaly postupujem popri stene až sa dopracujem k Adamovej posteli. Sadnem si k nemu a zadívam sa naňho. Je pekný. Fakt pekný. A nemôžem uveriť že je môj frajer. MÔJ. Pomaly otvorí oči. Keď ma uvidí vedla seba takmer zinfarktuje. Rýchlo sa posadí a chytí ma za obe plecia. ,,Si v poriadku ?" spýta sa. Zasmejem sa na jeho výraze. ,,Áno, som. Neboj sa." Vydýchne si a rukou si prehrabne vlasy. Sadne si vedla mňa. ,,Lepšie ?" spýta sa ma. Prikývnem. Usmeje sa. ,,To som rád." povie mi. Lomoz na chodbe nám prezradí že sú raňajky. ,,Ideme ?" spýta sa ma. Postavím sa ale keď spravím krok do predu neudržím sa na nohách a spadnem. Adam pribehne ku mne a pomôže mi vstať. ,,Počkaj ma tu." povie mi bez ďalších otázok ,,donesiem ti ich." A s týmito slovami vybehne von. Dvere sa zabuchnú a ja si uvedomím že som v pasci. Som taká slabá že by som nedokázala ani stiahnuť klučku smerom dole. A tak sedím a čakám. Za desať minút sa dvere otvoria a Adam vojde s dvoma miskami. ,,Som tu" povie mi. Usmejem sa. Podíde ku mne a podá mi misku. Chytím ju. Moje ruky však odmietajú spoluptacovať. Miska sa mi vyšmykne a spadne na zem. Jej obsah sa vysype a ona sa rozbije na kúsky. Rukou si zakrijem ústa. Adam sa na mňa pozrie. Ako to asi musí vyzerať ? Ja sediaca na posteli a podo mnou rozbitá miska a rozsypané jedlo. Položí misku a chytí moju tvár do rúk. ,,Nevadí Alex" povie mi velmi pokojne ako keby čakal moje nervové zrútenie ,,nič sa nestalo."
,,Musím to pozbierať" dostanem zo seba. Prikývne. Pomaly sa zveziem na zem a začnem zberať črepiny. Jeden po druhom. No som neopatrná. Jeden črep chytím zle a moja koža sa pretrhne. Krv sa mi vyvalí na ruku a ja tam len nemo sedím a dívam sa na to. Až po chvíli si uvedomím čo sa deje. Krv. Krv! KRV! Opäť ma napne no udržím to v sebe. Adam podíde ku mne postaví ma a obíme ma. Objatie mu opätujem. Vtisne mi jemný bozk do vlasov. ,,Som hrozná." zašepkám mu. ,,Nie" povie ,, si len slabá. A to sa ti ani nečudujem po tej noci. Neboj bude to v pohode."
,,Verím ti." šepla som.
,,Aj ja tebe." povedal on mne.
Myslela som že to hovorí len tak. Ale jeho výraz hovoril za všetko. Bol nežný a plný citu.
,,Milujem ťa"
,,Aj ja teba." šepol. A tým sme spečatili naše osudy. Ak by sme toto nepovedali, náš život by bol podstatne lahší. Ale my sme si vybrali toto. Toto naše my. V ten deň by sa nezúčastnenému prihliadajúcemu naskytol zvláštny pohlad. Dvaja mladí ludia, obímajúci sa v rannom slnku. Netušil by že je medzi nimi niečo viac. Ale po bližšom spoznaní by zistil že takú lásku nevidel ešte nikdy. Bola mladá a nevinná. Tá najkrajšia aka môže byť. Aj ja som v ňu uverila. Keď sme sa po dlhej dobe od seba odtiahli vedeli sme že sme v tom až po uši. Toto krasne ráno by bolo úžasné keby to niečo nepokazilo. Zrazu sa dvere      otvorili a stál v nich Mdrovlasý. Vošiel a uškrnul sa. ,,Odplata je tu" povedal a schmatol ma. Vyviedol ma von a tam ma pustil. ,,Uvidíme aká odvážna budeš teraz." šepol. Adam sa k nám rýchlo pridal. Zosúladil si tempo svojho kroku so mnou. ,,Adam" šepla som mu ,,ja sa bojí." Pozrel sa na mňa a keď uvidel množstvo strachu v mojich očiach zamračil sa. ,,Neboj sa" šepol ,,som tu. Nič sa ti nestane." Došli sme k miestnosti so štvorcovým pôdorysom. ,,Tak koho dáme dneska ?" spýtal sa holohlavý chlapík ktorí sa tu zrazu objavil. Modrovlasý ukázal prstom na mňa. ,,Ju" povedal. Chlapík ma chytil a sotil dovnútra. ,,Adam !" bolo posledné čo som stihla povedať kým nastala úplná tma. Dvere sa zavreli. A peklo sa mohlo začať.

Tak čavendo ludkovia. Nová časť je tu. Votes a komentíky nezaškodia. Mám vás rada

Sorry za chyby.

Vaša Tayra222