Moje nohy sa potápali. Moje telo strácalo svoju váhu.
Moje vlasy, farby svetlejšej ako poludňajšie lúče slnka, navlhli temnotou.
Okolo mňa sa rozprestieral nekonečný oceán. Pobrežia, ktoré boli kedysi preplnené šťastím.
Šťastím ľudí, ktorí ani nevedeli, že sa strácajú.
Som dieťaťom týchto ľudí. Som dieťaťom stratenej generácie.
YOU ARE READING
Meliorism [SK]
General Fiction"Verila som slovám imaginárne vrytých do omietok stien..." { Keď si vymýšľam 2015 ~ 4. miesto v medzinárodnej konkurencii päťdesiatich ôsmich prác }