Otvorila som oči.
Svoje telo som našla v miestnosti, ktorá pôsobila až priveľmi sterilne.
Moje zápästia boli spoločne s členkami priviazané ku posteli bandážami z pevnej látky.
Prečo? Aby som opäť neušla?
Zatvorila som oči.
Iba na jednu jedinú sekundu.
Ako žmurknutie, ktorému som dávala silu preniesť ma inam.
No, nebolo kam.
Stratila som vedomie.
Zvuk hlasu ma však prebral po neodhadnuteľnom množstve času, ktorý som stratila v čiernote moje mysle.
"Chceš ísť preč?" opýtal sa. Bol mi sympatický. Aj bez toho, aby som sa unúvala otvoriť oči, ktoré som držala pevne zavreté. Jeho hlas bol prívetivý, oslobujúci.
"No tak, viem, že ma počuješ." povedal. Cítila som, že sa usmieva.
Otvorila som oči.
Jeho úsmev.
YOU ARE READING
Meliorism [SK]
General Fiction"Verila som slovám imaginárne vrytých do omietok stien..." { Keď si vymýšľam 2015 ~ 4. miesto v medzinárodnej konkurencii päťdesiatich ôsmich prác }