Meliorism [SK]

Hiraeth : Before

Prebudila som sa do neprívetivého, studeného rána. Za zamrežovaným oknom mojej izby bolo šero. Tak, ako každý jeden deň. Tak, ako nám naši rodičia zanechali naše ulice. Tak, ako nám zničili posledné miesto na prežitie.

Zbehla som po tvrdých, kamenných schodoch na prízemie. Moju cestu rámovalo masívne železné zábradlie s ostrými hranami. Bosé chodidlá mojich nôh nemo stonali pri nešikovných krokoch, ktoré spôsoboval štrk pokrývajúci toto nehostinné miesto. Chcela som odtiaľto utiecť. Chcela som sa dostať preč.

Čo najrýchlejšie som sa dostala do našej šatne a prezliekla si svoje šaty. Všetky boli vrecovitého tvaru, zemitej farby a boli v nich našité čipy, ktoré mali za úlohu informovať strážcov o našej polohe. Obyčajne by som počkala na 846tku, no už som viac nemienila podmieniť sa stereotypom. Chcela som odísť, chcela som žiť. Chcela som slobodu, ktorú mi odopreli. Chcem slobodu, ktorá mi patrí právom. Pretože môj zločin, môj zločin nie je zločinom.

Steny vedia hovoriť. Presvedčila som sa o tom už dávnejšie, už na začiatku môjho konca. Už na začiatku mojej doživotnej plavby. Ľudia vám niečo povedia do tváre, no niečo napíšu do papierov, niečo povedia kolegom, niečo povedia vaším príbuzným. A napriek tomu, že téma je vždy rovnaká, idea sa mení. Ak som chcela prežiť, musela som sa naučiť načúvať. Načúvať stenám.

Vraveli, že som tu kvôli sebe. Vraveli, že som tu, aby som sa napravila. A ja som bola taká slepá, že som im verila. Verila som slovám, ktoré mi vraveli o mojom pôvode. Vraveli, že to, čo hovorí moja mama a môj otec sú klamstvá.

Verila som slovám imaginárne vrytým do omietok stien.

No teraz viem, že klamali. Viem, že predchádzajúca generácia bola stratenou. Viem, že boli slepí v mnohých veciach. No v jednej, v jednej jedinej, našli podstatu života. Našli šťastie v láske. Preto verím. Preto verím, že strážcovia nekonajú správne. Verím, že láska nie je posadnutosťou, verím, že šťastie nie je len fikciou a verím, že sa nemýlim. Verím, že môžem zastávať svoj názor a verím, že napriek veľkosti poranení Matky Prírody, spôsobených stratenou generáciou, dokážeme žiť na povrchu, v lesoch. Verím, že dokážeme zachrániť, čo sa dá a verím, že moje deti budú deťmi nájdenej generácie.

No v neposlednom rade verím, že dnešok je dňom, kedy sa nadýchnem vzduchu. Vzduchu nasiaknutým chemickými výparmi, ktoré však ešte stále nezničili kyslík.

Ponorená v myšlienkach zabodávam ukradnutý nožík do srdca. Do miesta, kde si myslím, že sa na ľudskom tele srdce nachádza, čepeľ okamžite vyslala elektrický prúd, ktorý som v podobe vibrácií cítila aj na dlani. Telo strážcu padá na zem a moje ruky sa zafarbujú krvou. Myslím, že som pocítila ľútosť. No ak aj myslím správne, viac som sa nad tým nezamýšľala.

Bodla som človeka, ktorého som si pamätala z mojich prvých dní po revolúcii. Z prvých dní, ktoré som strávila v nápravnom ústave. Keď som do týchto priestorov prvýkrát vošla, pridelil mi číslo, ostrihal vlasy a prezliekol ma do šiat. Pridelil mi číslo 847. Číslo, ktoré nahradilo mojej meno. Číslo, ktoré nahradilo mená, nás všetkých, všetkých uväznených, ktorí verili v nápravu. Číslo, ktoré nahradilo mená prestavujúce lásku našich rodičov.

Vždy som si myslela, že v mene je sila. Muselo to byť tak, pretože moja mama tak hovorievala. Už niekoľko rokov som si v mysli nevedela vybaviť jej tvár, nos, ústa či farbu vlasov. Nevedela som si spomenúť, aká farba bola okolo jej zreničiek. No nebola to jediná osoba, na ktorej výzor som zabudla. Nepamätala som sa ani na svoj odraz v zrkadle.

To bol zrejme dôvod, prečo som napriek červeno osvetlenej chodbe a reproduktorom, z ktorých prúdil zvuk podobný siréne, zastala pred veľkým nástenným zrkadlom. Pozerala som sa na svoje vpadnuté lícne kosti, zaoblený nos a moje oči so zreničkami zúženými strachom. Moje kosti boli ostré, vzhľadom na nevýživnú stravu môjho väzenia. Vlasy, ktoré za môj život boli strihané iba raz, mi siahali po pás. Boli svetlé, takmer biele.

Odraz môjho úboho vyzerajúceho tela som mala stále pred očami aj keď moje chodidlá už hľadali cestu von z nekonečnej spleti chodieb. Ramenom som bolestivo vrazila do požiarnych dverí, ktorých elektrický zámok bol vyradený už dlhšiu dobu. Od 846tky som vedela, že je to jediná nekódovaná cesta von z našej väznice. V tejto chvíli mi bolo ľúto, že som ju nezobrala so sebou. Možno by sme dokázali ujsť spolu. Možno by sme si vybudovali lepšiu budúcnosť.

Moje nohy však nezastávali v mojich myšlienkach. Bežala som ďalej. Po každom kroku som si pripomínala, že som bližšie k slobode. Bližšie k víťazstvu nad svojím osudom.

Boli tu posledné dvere, posledné schodisko, posledný zvuk sirény, posledný výkrik strážcu, ktorý ma chcel zastaviť. Posledný záblesk výstražného svetla. A moje telo i duša boli voľné. Môj nos sa nadýchol sivastej plynnej zmesi, ktorá by sa dala nazvať vzduchom. Vzduchom v dnešných dňoch. V dňoch 22. storočia. 

Moje bosé chodidlá už viac nekráčali po štrku rozsypanom na chladných kameňoch. Kráčali po vydláždenom chodníku, ktorý viedol cez celé centrum mesta. Okolo mňa prechádzali ľudia, akých som si nepamätala z čias, keď som bola malá. Títo ľudia mali dokonale kamenné tváre, bez akejkoľvek známky o ich emocionálnom prežívaní. V ich pohľade nebola ani známka súcitu, na ich čele ani jediná vráska symbolizujúca úsmev. Ich kroky boli ustálené, akoby presne dané pravidlom.

Títo ľudia nemohli žiť.

Títo ľudia neverili v lásku či šťastie. Bolo to pre nich tabu. Niečo, čo nie je reálne.

Strážcovia neraz rozprávali o svete okolo. Vraveli, že láska bola pri všetkých manželstvách iba fingovaná. Vraveli, že deti sú len plodom vedy a biológie. Vraveli, že bozky sú len formou klamstva. Dnešní ľudia tomu verili.
Verili, že ich rodičia a prarodičia sa mýlia. Verili, že sa stratili v spleti ideálov a prázdnych túžbach.
Verili, že sú deťmi stratenej generacie.
Verili, že oni sú tí, ktorí zachránia ľudstvo. Verili, že oni sú tí čo sa našli.

V skutočnosti však mizli.