Meliorism [SK]

Eleutheromania : Before

Obzerala som sa okolo seba. Vo vysoko položených tabuliach na mrakodrapoch, ktoré lemovali mesto, sa odrážali siluety osôb hnajúcich sa do neznáma. Ich kroky mali rovnaký rytmus. Netušila som, čo sa odo mňa očakáva. Či mám ísť vlastnou cestou, odlišnou od ich stereotypov, alebo sa mám pridať a splynúť s davom. Myslela som si, že ak sa dostanem preč z môjho podzemného väzenia, budem slobodná. Myslela som si, že ak sa dostanem na povrch, budem môcť robiť to, čo uznám za vhodné. To, čo ma bude napĺňať šťastím. Myslela som si, že budem konečne voľná.

Mýlila som sa.

Okolo mňa boli ľudia s tvárami zahĺbenými do elektrických prístrojov, ktoré nahradzovali ich priateľov či rodinu. Na ulici nebolo počuť vravu, ústa sa už viac nepoužívali na komunikáciu. Na proti, za cestou, boli deti, ktorých nohy ovládali prístroje. Učili sa tak tanečné kroky. Nepotrebovali na to vynaložiť nijaké úsilie. Z toho, čo robili, nemali žiadnu radosť.

Nikto už viac necítil lásku. Nikto už viac neveril v pocity. Bolo to na ľuďoch okolo mňa poznať. Vedela som, že by som mala niekam ísť. Vedela som, že by som mala ujsť, nájsť si útočisko, niekde, kde by som bola iba ja.

Opustená, tak ako všetci ostatní. Boli sami, samučičký vo svojom virtuálnom svete. Zabúdali, ako ich vychovala generácia, ktorú nazývali stratenou. Bola som ako socha. Jediné, čo sa na mojom tele pohybovalo, bol môj hrudník pumpovaný kyslíkom a horúce slzy, stekajúce po mojich lícnych kostiach. Osoby okolo mňa neboli tým, čím by mali byť. Mýlila som sa. Neboli ľuďmi, nemali v sebe ľudskosť.

„Číslo 847, ženské pohlavie. Prosím, zachovajte pokoj a vráťte sa k príslušníkom vlády. Ak to spravíte dobrovoľne, nebudete za svoj útek potrestaná. Opakujem. Číslo 847, ženské pohla...," z ampliónov nado mnou sa ozval hrdelný mužský hlas. Vedela som, že ma hľadajú, tušila som to vo svojom podvedomí, už od chvíle, keď sa moje chodidlá dotkli dlaždíc podo mnou.

Nemala som silu bežať. A jediné, čo mi ju dodalo bola myšlienka na slobodu.

Míňala som mrakodrapy, domy, deti, rodičov, autá, cukrárne. Bežné veci neobyčajne znetvorené dnešnou dobou. Za sebou som počula štekať psy, ktoré svoju policajnú prácu nerobili dobrovoľne. Strážcov, hnajúcich sa za mojím vratkým telom, ktorí nemilovali ženy, ktoré im prali oblečenie. Bežala som po schodoch vedúcich na prístavný most, ktorý oddeľoval dva priemyselné parky mesta a viedol ponad Atlantický oceán.

Cítila som, ako na môj chrbát dopadlo niečo veľké s teplotou hodnou tela. Vlčiak, pes s prázdnym pohľadom a vyplazeným jazykom, ktorý mi slinami zmáčal vlasy, ma prikoval ku zemi.

Nevzdala som sa. A vstala som. Bežala som ďalej, až pokým som okolo seba nevidela nič iné, ako zbrane, ktoré mierili na moje srdce.

Za mnou bolo zábradlie, ktoré nás oddeľovalo od vody, v ktorej sa ponárali vlny. 

„Nerob to. Neskáč. Dokážeme ti nájsť lepšie riešenie, už svoj život nemusíš tráviť v podzemí." 

Nie, pomyslela som si, ja chcem byť slobodná. Chcem byť slobodná.

Mlčala som a rozhodla som sa.