Meliorism [SK]

Meliorism : Epilogue

Zobudila som sa.
Nepociťovala som šťastie z toho, že žijem.
Nepociťovala som ľútosť z toho, že žijem.
Iba som sa zobudila.
Tak, ako predošlé rána ani toto nebolo ničím výnimočné.

Zobudila som sa vo vani, s nosom ponoreným v  pene, ktorá sa vytvorila na vrchu hladiny vody nasiaknutej chlórom, ktorý mal zaručovať jej čistotu.

Zobudila som sa zo sna.

Často sa stáva to, že konanie či podnety sa vám premietnu do vnútorného vnímania, ktoré reflektuje vo vašich snoch.

Inak tomu nebolo ani túto noc.

Z vody by som mala okamžite vystúpiť. Aspoň také reflexy smerovali do môjho mozgu.

Kúpala som sa v tekutom ľade. No správala som sa ako obarená.

Neprinútila som sa opustiť moje ľadové kráľovstvo. Nemo som hľadela na presklenú zástenu, za ktorou sa nachádzal svet divočiny. Predo mnou sa vynímali škótske krásy, ktoré zdobili sever našej zemegule. Nad vrcholkami korún stromov sa rozprestieral jemný opar, ktorý dodával tomuto miestu idylickú atmosféru.

Chcela som svoje nahé telo zabaliť do deky a bežať vústrety prírody, ktorá číhala na akúkoľvek korisť.

Napriek tomu som sa stále nechávala nadnášať priezračnou tekutinou, ktorú vychladila noc.

"Madelaine!" začula som zvuk, ktorý vytrhol môj bezvládny pohľad od prírody, ktorá akoby ma chcela svojou dokonalosťou pohltiť. "Maddie!" po tom, ako som nezareagovala sa moje meno ozvalo opäť.

"Prosím?" pošepla som. Vedela som, že ma nemôže počuť. Naviac som však nemala síl, môj mozog paralyzovala voda, ktorá ma obkolesovaľa. Tak studená, tak prenikavá. Dodávala mi pocit racionálneho uvažovania.

"Madelaine, srdiečko, si v poriadku?" opýtal sa. Moje ústa neodpovedali nahlas. Do vzduchu vypustili len obrys slova nie. "Madelaine?" moje meno vyslovoval ako niečo cenné, niečo, čo v rukách nemá každý deň. Aj päť rokov po tom, ako ma zachránil, som pre neho bola ešte stále vzácnosťou.

Moje oči zaliali slzy, neustále mi pripomínajúc, že slanosť mora, ktorá ma hriala pocitom slobody, ešte stále nevymizla z môjho tela. Ešte stále bola mojou súčasťou. Ešte stále.

"Madelaine?" dvere na kúpeľni sa odsunuli a môj zrak sa oddialil od lesov a hôr. Moje oči sa spojili s tými jeho. "Prosím?" zašepkala som.

V jeho zreničkách, ktoré mi každodenne pripomínajú oceán, z ktorého ma vyslobodil, sa nachádzala bolesť spojená s pochopením i nehou. "Zamrzneš mi," vyslovil a otočil sa k poličke s osuškami, z ktorej mi jednu vytiahol. Kľakol si pred vaňu a rozotvoril náruč zdobenú mäkkým uterákom.

Dalo sa odmietnuť?

Moje skrehnuté telo, ktoré už niekoľko hodín ležalo v nádrži plnej ľadu, topiaceho sa v mínusových teplotách, našlo útechu v jeho náruči. Teplo jeho objatia ma hrialo viac, ako kus látky, ktorý nás oddeľoval.

"Milujem ťa, Madelaine," vravel mi s tvárou zaborenou v mojich nevlhnutých vlasoch.

Nenávidela som sa za to, že napriek tomu, že moja láska k nemu je tak silná, ako k nikomu inému, nikdy som sa neodvážila povedať mu to. Nikdy, ani v najtajnejších snoch. Nenávidela som sa za to, že človeku, ktorý by pre mňa spravil aj to posledné na zemi, nemôžem vyjadriť náklonnosť, ktorú ku mne pociťoval aj on.

"Ďakujem," povedala som s minimálnym zapojením hlasiviek. "Ďakujem," vyslovila som po druhý krát.

Nereagoval inak, ako zosilnením svojho stisku.

Zobudila som sa ležiac na dlažbe v slzách zvierať osušku. 

Nebol tu. Nikdy nebude. Nie je.

A bola to len moja vina.

Mala by som na neho prestať myslieť.

Prečo?

Lebo ma ubíja to, že tu nie je.

Nie je tu kvôli mne.

Nie je tu, lebo ma zachránil.

Miloval ma.

Veril mi.

Videl vo mne silu.

Nie je tu, lebo ma zachránil.

Nie je tu, lebo ma miloval.

Nie je tu, lebo mi dal to, čo som potrebovala najväčšmi.

Slobodu a lásku.

Nie je tu a už nikdy nebude.

Kvôli mne.