Unesená

1.Part

Detský domov miesto kde nechce skončiť žiadne dieťa. Ale keď tam už raz skončí budú to najhoršie roky jeho života. Viem čo pišem prežila som tam veľa rokov.
Ahojte ja som Tovah. Keď ma zobrali rodičia do detského domova mala som len 5 rokov. Nevedela som čo ma čaká. Ocitla som sa na mieste chladu a smútku. Hned ako ma zapísali do nejakej veľkej knihy mi zobrali všetky veci. Nemala som na sebe ani oblečenie a ani topanky stála som pred pani ktorá mi moje veci hádzala do veľkej krabice a písala tam moje meno hrubou čiernou fixkou. Doteraz si spomínam na ten hnusný škrípavý zvuk ako fixkou prechadzala asi 3-krát písmeno T lebo fixka prestala písať.

Zo skrine vytiahla tepláky a biele tričko a do ruky mi dala deku a vankúš a hrubým hlasom ma poslala nájsť si miesto na spanie. Bola som zmätená a stale som verila že sa premňa vrátia ale to sa nestalo....

Ubehlo 5 Rokov čo som na tomto mieste k 10 narodeninám mi dala Teta Margita denník do ktorého si mám všetko zapisovať. Ževraj to dala všetkým deťom v domove. Nikto mi nikdy nepovedal čo sa stalo s mojimi rodičmi. Po nociach som plakávala nemala som veľa priateľov.

Jedného dňa prišiel do detského domova jeden pár. Žena mi bola sympatická ale chlap sa mračil ako búrka. Privítali sa s pani Hutrlander (majteľkou domova). Pripadalo mi že sa poznali.
Pani Hutrlander im ukázala že si maju sadnúť. Sledovala som ich ako tiger svoju korisť. Dlho sem nikto neprišiel. Bola som zvedavá koho si zoberú teraz domov a bude mat nadherný život.
Nepočula som nič iné ako blabotanie.

Ale zrazu:
"Tovah poď sem predstavím ti Pána a Pani Sückeových!"

Zľakla som sa a pomaly som k nim prikráčala. Chlap na mňa pozeral ako keby som bola jedovatý had ale naopak žena ma privítala veselým usmévom.
" Čo si tak smutná ja ti neublížim" zasmiala som sa a ona sa rozosmiala viac.........

Pani Hutrlander ma poslala aby som sa išla hrať. Nechcela som sa isť hrať chcela som aby si ma tá dobrá pani zobrala domov.

Sückeový tam ešte sedeli dlho a nakoniec odišli. Bola som sklamaná lebo som si myslela že si ma zoberú domov.

Zaspať som nevedela ako vždicky. Kedže som spala pri okne mala som užasný vyhľad na mesto podo mnou najradšej som sa pozerala na hviezdy.

Po čase som na Sückeových zabudla ale oni sa znovu vrátili. No vlastne iba on a mala som husiu kožu. Pozrel na mňa ja som nevedela odtrhnúť oči od jeho oči boli plné nenavisti a smútku.

Zrazu ku mne prišla pani Margita dala mi krabicu na ktorej bolo veľmi slabo napísané moje meno a ja som vedela že odchádzam.......