V tieni tajomstiev

1.Časť

Cez dvere prekĺzlo vysoké blonďavé dievča.Kráčalo elegantne a rázne.Posadilo sa na pohovku a zadívalo sa na mňa.Oči mala čiernejšie ako uhoľ,čiernejšie ako vrana.
"Posaď sa"oslovilo ma.
Na chvíľu som stuhla ale napokon som nabrala odhodlanie.Pomali som kráčala od okna k posteli nespúšťajúc z nej pohľad.Zľahka som si sadla na mäkkú posteľ.
"Najprv by som sa mala predstaviť,volám sa Amare ale všetci mi hovoria Em "povedala priateľsky.
Čakala že odpoviem no ja som bola z toho úplne mimo mala som asi milión otázok no napokon z mojich úst vyleteli len tri slová.Aj to tretie som len prečitala z náramku na mojej ruke.
"Ja som Sapientia"ticho som zašomotila.
Neviem či ma rozumela ale len kývla hlavou.
"Tak čo sa včera stalo?"prerušila to trapné ticho.
Za normálnych okolností by táto otázka bola bežná.Chcela som odpovedať no v hlave som mala úplné ticho.Znova som sa zamyslela ale ja vôbec neviem.Znepokojilo ma to a Amare zrejme tiež pretože vstala z kresla a posadila sa na posteľ vedľa mňa.
"Ty nevieš čo sa včera stalo?"spýtala sa no neznela veľmi prekvapene a ani sklamene.
Povedala to ako by tú otázku hovorila každý deň.Ako keď sa niekto spýta ako sa máš.
"Ja si vôbec nepamätám"tá odpoveď bola skôr adresovaná mne samej ako Amare.
"Čo všetko si pamätáš?"v očiach mala otázniky.
V hlave hľadám odpovede ale začínam zisťovať len krutú pravdu.Ja vlastne nič neviem.Nie že by som bola hlúpa ale nepamätám si.Viem len svoje meno.Teda niesom si úplne istá či to moje meno je lebo už začínam pochybovať o všetkom.Ale ak by to moje meno nebolo nebol by dôvod aby som mala na ruke náramok s menom Sapientia."Ja si vlastne nič nepamätám"cítila som že moja odpoveď bola neistá.

"Takže ten úder do hlavy musel byť silnejší než sme mysleli"dodala zamyslene Amare.
"Aký úder do hlavy? "zostala som šokovaná.
Amare už začala formulovať odpoveď no v tom do izby vošiel niekto tretí.Mal tak 175cm blonďavé vlasy ako Amare ale oči mal nebovo-modré.Nemal na sebe obtiahnuté čierne tričko ,čierne nohavice a vysoké čierne čižmy ako Amare - uznávam že by to bolo divné.Mal na sebe jeansy a koženú bundu.Vyzeral ako vystrihnutý z módneho katalógu a o nič horšie nevyzerala ani Amare.Už na prvý pohľad mi bolo jasné že sú príbuzný.Do izby prikráčal ladne a rázne.Najprv zamieril k oknu a my s Amare sme ho pozorovali.Ako by tam vonku niečo hľadal ale nevedel čo.
"Už si jej objasnila situáciu?"otázka bola pochopiteľne adresovaná Amare no on svoj pohľad od okna neodtrhol.
"Ešte nie"priznala sa Amare.
"Dám ti päť minút a potom sa stretneme v hlavnej sále"povedal stále zahľadený von.
Zvrtol sa na päte, potichu otvoril dvere a odišiel.Dvere sa zatvárali pomaly takže som mala možnosť vidieť chodbu a jeho elegantný rýchlo mihotajúci sa tieň.Hneď ako sa dvere zatvorili sa Amare postavila a začala chodiť po izbe sem a tam.
"Takže mala by som ti objasniť situáciu"začala.Tak to by si teda mala keďže ničomu nechápem.Pomyslela som si.