Chlapec ktorý bol stvorený zo snehu a mesiaca

Časť 1

Ráno som šla do školy s neopísateľným pocitom. Cítila som, že niečo sa tu deje, ale vôbec som nevedela čo to je. Vonku bola taká zima, že mi môj rozum zamŕzal každou časťou. Bolo to neznesiteľné, ale no, aspoň že bývam blízko školy. Už som bola takmer pred školou keď som na krku zacítila studený dych. Otočila som sa, ale za mnou nik nestál a ani nebol. Z tohto celého ma až zamrazilo.

Mala som tak hlúpy pocit, že za mnou niekto stojí a pritom som bola na celom chodníku sama. A sakra. Pozrela som sa na hodinky a tie ukazovali že sa tri minúty zvoní a ja som to mala ešte stále ďaleko, musím si švihnúť. Začala som utekať, no príliš pomaly. Neviem behať, no a takto to dopadne. Na zemi sa objavil ľad a ja som sa pošmykla. S mojou šikovnosťou sa to dalo očakávať.

Ruka bola v dosť čudnom tvare. Zlomená. Krstná ma zabije. Bolesť mi po celý twn čas pulzovala. Nemohla som sa ani poriadne nadýchnuť, ale som na to sama. Z veľkými boelsťami som vytiahl z vrecka mobil a vytočila jej číslo. Prvý krát to nezdvíhala, ale potom som z druhej strany začula jej hlas.

"Deje sa niečo Heaven?"

"Krstná prepáč že ťa vyrušujem, ale zlomila som si ruku na ľade pred školou." pred očami sa mi zjavil jej prekvapený výraz. Bolesť stálw neprestávala a ja som nevedela čo mám robiť. Kriste.

"Bože Heaven, za chvíľu som tam, počkaj tam na mňa." zrušila mi. To ju mám teraz čakať na tej studenej zemi a k tomu z veľkými bolesťami?Veď prečo nie? Teplo mi je jak minulého roku v Grécku. Bože, kde je?

O 15 minút predo mnou zastala auto a z neho vykukla hlava mojej krsnej. Bože, aká som bola vďačná za jej spoločnosť. Otvorila mi dvere, dnu som jej hodila tašku a nastúpila. Pozerala ma mňa nejako nahnevane.

"Čo je?" zápasom rádio a v ňom išla pesnička od Seleny Gomez: Good for you. Začala som si ju potichu posperovať.

"Ako si si mohla zlomiť ruku?" keby ja to sama vedela, ale neviem.

"Proste som sa len pošmykla. Predo mnou sa objavil ľad a spadla som." neviem prečo ale mpje telo si na tú bolesť nejako zvyklo.

Good for you, good for you ah ah ah ah ahh.

"Preboha Heaven, a čo tak sa pozerať pod nohy?" áno, tá moja šikovnosť.

"Ak si my chcela znova písať ospravedlnienku, tak sa nabudúce nebudem ponáhľať do školy." myslím, že táto debata skončila. Sedela som potichu a nadávala si ako som mohla byť tak slepá a hlúpa. 

V nemocnici mi spravili röntgen a dali mi sadru na mesiac. Tak dlho? Krstná zaplatila všetky úhrady za ošetrenie a odviezla ma domov.

"Musím ísť ešte do práce, ty sa tu potichu uč, alebo si čítaj, alebo rob čo uznáš za vhodné." zavrela som dvere na aute a ona odišla. Stala som sama na ulici so sádrou. Od teraz je zo mňa kripeľ.

Zapla som si rozprávky a doniesla k posteli jedlo každého druhu. Najprv som si zapla Na vlásku, potom Ako vycvičiť draka 1 a 2, Frozen, Kráľovstvo lesných strážcov. Na hodinky som sa pozrela až okolo 5. Všade bola tam len z vonku svietili do okien lampy.

Podišla som ku oknu. Keď som bola na posteli vôbec som si nevšimla žeby tam bol ľad, ale keď som prišla bližšie videla som to celkom jasné. Bolo tam kopu malých snehových vločiek. Nič krajšie som nikdy nevidela. Dotkla som sa ich a ony začali poletovať po okne.

"Pane bože." bola som od úžasu niekde mimo. Akoby som mala vlastný svet. Pozerala som sa na každé okno. Bolo to všade. Podišla som k oknu vedľa zrkadla a zarazila som sa. Všade bol sneh.

Toto sa deje len v mojej hlave. Všetko to šťastie zo mňa vyprchalo. Znova som si uvedomila kde som. Znova som sa ocitla v tej najhoršej nočnej more. Vo svete plnom zlá a nenávisti, vo svete biedy a chudoby.

"Heaven, tvoja krstná ma sem poslala aby som ťa skontrolovala." ozval sa spoza dverí ženský hlas. Za dverami stála naša stará suseda Keengová.

"Som v poriadku." otvorila som dvere a prešla okolo nej dolu do kuchyne. Umyla som po sebe riad a urobila si menšiu večeru.

"Vážne?" kým zišla dole schodmi mala som všetko spravené.

"Áno pani Keengová, je to len zlomená ruka."

"Dobre zlatíčko." pohladila ma po tvári a odišla zadným vchodom. Zamkla som všetky dvere aj okná a šla do izby si ľahnúť.

Vôbec som nemohla zaspať. V hlave mi vírili myšlienky k dnešnému večeru. K tým vločkám a k tomu aká som bola z toho šťastná. Možno som spadla aj na hlavu.

S týmto pocitom som zaspávala. Áno, určite som som spadla na hlavu. Nastavila som si budík a zaspala som hneď.

Sny sa mi menili jedna radosť. Najprv som bola v škole, potom vo škôlke a nakoniec pri mame. Ležali sme spolu v posteli a ona mi čítala každú jednu rozprávku z knihy jej rodičov. Bola to nádherná kniha, plná dobrodružstiev a záhad. Veľmi ma tá kniha fascinovala. Poznám každý jeden príbeh na spamätať a dokonca mám aj svoj obľúbený príbeh.

"Bol to len obyčajný chlapec. Mal rodinu, ktorá síce žila v chudobe. No aj tak boli bohatý." čítala mama.

"Mami? Ako mohol byť bohatý keď nemali peniažky?" mama sa usmiala a pohladila ma po mojich ešte vtedy krásnych dlhých vlasov.

"Mali lásku Heaven. Láska je to najväčšie bohatstvo, aké človek môže mať. Chráň si ju a stráž."

"Lúbim ťa mami." objala som ju ešte silnejšie.

"Aj ja teba slniečko." dala mi pusu do vlasov.

"A teraz spi." očká sa mi zavreli a môj sen sa rozplynul. Zobudila som sa s divným pocitom že možno už nastal čas.

Ako som mohla byť tak hlúpa a veriť tomu, že mama ma ľúbi. Pri prvej príležitosti odišla s otcom preč za prácou. Mňa tu nechali a povedali krstnej toto: "Staraj sa o ňu. Tento svet je pre ňu, táto krajina. Má tu poslanie, ktoré musí splniť." poslanie. A čo som ja superhrdina? Odišla preč už len kvôli tomu že sa bála čo bude so mnou. Mala tu ale byť, mala sa o mňa stará ako ostatné mami. Mám krstnú, ktorá má neúrekom peňazí, a vôbec jej nezáleží na mne. Nemám nikoho. Som sama. Úplne sama.

Sadla som si ku ohňu na môj provizórny kútik a len tak tam sedela. Rozmýšľa kedy nastane čas. Kedy budem musieť obetovať všetko.

"Ja viem že tam niekde si. Pomôž mi. Už nezvládam byť terčom samej sebe. Už nechcem trpieť samotou. To posolstvo je kde? Nemám už veľa času na takéto veci. Vybaľte to na mňa hneď." pritlačila som dlaň na okno. Dá sa cítiť až tak veľmi osamelo?

Ráno bolo popravde oveľa chladnejšie ako včera. Jednou rukou som si oblieka sveter, nato šatku a kabát. Zasa zababušená jak tučniak. Na zadné dvere niekto zaklopal. Otočila som sa že ich otvorím, keď som buchta do niečoho. Bože. To niečo bola krstnej váza z Číny či kde to bola. Len som ju prekročila a šla otvoriť dvere.

"Čo sa to deje?" za dverami stála pani Keengová aj s jej domácimi buchtičkami. Nevinne som sa na ňu usmiala.

"S tou rukou sa nedá ani hýbať. Krstná nebude asi rada." pozrela som sa na tú vázu. Bola úplne na šrot. Z tej už nič nebude.

"Úpratám to za teba, ty si len zabaľ tieto buchty a choď. A daj si pozor na..."

"Jacka Frosta." dopovedala som za ňu. Schmatla som si buchty a utekala do školy. Nie presne utekala, pretože bez druhej ruky by som to už určite nezvládala.

Šla som pomalým krokom, keď som na druhej strane zazrela chlapca s bielymi vlasmi ako sneh a svetlou pokožkou ako mesiac. S niekadiaľ ho poznám, ale neviem s kade. Zažmurkala som a ten chalan zmizol. Nebol ani na jednej stane, ani na druhej. Divné, ale možno sa mi to len zdalo.

Áno, ak správne rozmýšľate a v to dúfam tak, iste o kom píšem. Dúfam že sa vám to bude páčiť. Mám divne nápady. Viem. ❄