Chlapec ktorý bol stvorený zo snehu a mesiaca

Časť 7

Hlavu mi šlo úplne rostreliť. Nemala som toho toľko veľa piť. Krstná stála vo dverách a držala v ruke pohár vody a.. a tabletku. Aspirín. Diky bohu. Nahla som sa a čakala kedy mi to podá, ale ona sa ani nepohla.

"No tak." stále som sa držala hlavy, lebo keby som sa pustila asi by som hlavu stratila. Upadla by mi. Krstná sa na mňa usmievala ako lečo. Nič na tom nieje vtipné keď mám opicu.

"Treba sa naučiť piť."

"Nechceš ma to naučiť?"  usmiala som sa na ňu, ale hneď som musela úsmev skryť inak by mi hlava vybuchla. Krstná je zlá.

"Nie, nie. Ty by si vôbec mala piť." Oh, vážne? To by som bez nej nevedela. Nútene som sa postavila a podišla pred ňu. No tak navaľ mi tie lieky. Vystrela som pred ňu ruku a čakala kedy mi ich podá. Vzdychla si a podala mi oboje. Hneď ako som zažila svoje lieky som sa vrátila do postele a čakala kedy to všetko zaberie. Trvalo to veľmi dlho, ale keď to všetko zabralo počula som v hlave hlas. Jackov hlas.

Už po opici? Poslal mi otázku.

Vôbec Jack. A nieje to vtipné. Môžeš len závidieť. A bolo ticho. Viac už neodpovedal a mňa to štvalo. Nepáčilo sa mi že môže so mnou rozprávať takto.

Poobede som si povedala že si niečo prečítam. Vytiahla som nejaký starý román a začítala sa do neho. Chvíľu mi trvalo kým som si uvedomila že v miestnosti niesom sama. Sedela na stoličke Veronika.

"Panebože, nemohla si sa ozvať?" zasmiala sa.

"Nie, čakala som kedy si ma všimneš. Sedím tu už vyše pol hodiny." odložila som knihu na stolík a natiahla sa po mobil. Bolo už 7 hodin večer. Nečakala som že buďme čítať tak dlho. Bol to veľmi zaujímavý román.

"Bože Veron, to bol večer. Zobudila som sa z poriadnou opicou."

"Hej, to aj Dimitrij." Až teraz som si spomenula na toho chalana. Úplne mi vyfučal z hlavy. Pamätala som si iba naše zoznámenie, nič viac z toho večera. Musela to byť ťažká noc. "Ako si vlastne prišla domov Dimitrij hovoril že si len tak zmizla."

Jeho pery. Voňali po pomarančoch. Panebože. "Hej mala som niečo na práci, ah, bolo mi zle. Chcela som ísť už dlho." pozerala na mňa tak zvedavo a ja som si myslela že niečo tuší. Vážne sme sa pobozkali? Musela som byť fakt poriadne opitá. Nemohla som ho pobozkať. Veď je to bratranec mojej najlepšej kamarátky. Cítila som sa previnilo. Urobili ste už hlúposť? Určite. Toto je tá najväčšia chyba. Nemôže sa to nik dozvedieť a ah, nemôžem sa s ním stretnúť.

"Tajíš predo mnou niečo Heaven? Vyzeráš fakt ustarostene." usmiala som sa na ňu a postavila pred šatník. Keby som sa jej pozrela do očí vyklopila by som jej to.

"Nie. Všetko je v pohode." postavila sa vedľa mňa a začala sa mi hrabať v šatníku.

"Mala by si sa obliecť. Ideme k nám. Rodičia ťa chcú pozvať na večeru. Hrabe mi." pomaly som sa zadusila. Čože ma!? Ja tam nemôžem ísť. Bude ta aj Dimitrij. Cítim sa strašne.

Zo šatníka mi vytiahla biely sveter a čiernu sukňu. Je strašná. Vždy vedela nájsť v mojom šatníku niečo viac. "Prečo mám mať toto oblečené." usmiala sa na mňa.

"Vieš, že rodičia si na to potrpia." usmiala sa na mňa a odišla z izby. Toto mi osud robí naschvál. Kriste.

"Bože Heaven, dávaj si pozor čo za myšlienky vysielaš." pri okne bol Jack. Vždy je tam kde nemá. Bola som na neho stále nahnevaná, ale necítila som šatám. V jeho blízkosti som bola spokojná a šťastná. Ahrrr.