Chlapec ktorý bol stvorený zo snehu a mesiaca

Časť 14

Túlala som sa lesom. Nevedela som kde Jack je, len som vedela že žijem. Oh bože, musím ho nájsť. Čo ak mám len pár minút a neprídem tam včas. Zničí ma to tak ako aj jeho. Ublížia jemu a mňa to bolí.

S Jackom sme mali toľko toho na pláne, nemohla som to nechať len tak. Musela som ho zachrániť. Srdce mi stále hovorilo že on žije a naše puto? Po tom mojom výbuchu nejako oslablo. Cítila som ho a tak som mala ešte stále veľkú nádej že ho zachránim.

Ak ho nezachránim...slzy mi začali stekať a aj pri terajšej zlej viditeľnosti som videla oveľa horšie. Nemôžem myslieť na to najhoršie. Otec by nebol na mňa pyšný keby vedel ako premýšľam. Heaven? Po dlhej dobe som znova zacítila jeho puto. Keď som začula Jackov hlas nemohla som sa prestať usmievať. Bola som tak veľmi šťastná že ho cítim a že viem, že žije.

Jack, oh Jack. Tak veľmi som sa o teba bála.

To by som mal skôr povedať ja. Necítim som ťa. Necítil som naše puto, myslel som si.. myslel som si že si mŕtva.

Ty môj hlupáčik. To, čo ublíži tebe ublíži aj mne. Stačil mi aj krátky rozhovor a hneď som vedela kde je.

Rozbehla som sa čo najrýchlejšie smerom kde bol. Bolo zvláštne, že všetky moje veci, doklady mobil a všetko ostatné mi nezobrali. Vybrala som si mobil z ruksaku a snažila sa ho odblokovať. Bolo to stratené, bol vybitý. Mobil som vrátila a vybrala som peňaženku. Fajn, nejaké drobné tu ešte mám.

Jack, nedostanem sa k tebe ešte dnes. Si hrozne ďaleko. Povzdychla som si. Fakt je to hrozne ďaleko. Muselo im to dlho trvať kým nás preniesli preč.

Heaven netráp sa tým, ja ich zdržím.

Ale nevieš to naisto. Nemôžem prísť neskoro. Ak zomrie on, zomriem aj ja.

Nejako ich zabavím. Heaven, dôveruj mi. Povedal to tak presvedčivo až som tomu uverila. Nemala som na výber.

Pri najbližšej benzínovej pumpe som sa zastavila a vošla dnu. Za pokladňou stál muž v strednom veku. Mal čierne vlasy a medzi nini sa sem a tam objavila šedina. Upieral na mňa svohe hnedé oči, vyzeralo to fakt strašidelne. Pristúpila som k pultu a usmiala sa. "Dobrý deň. Prepáčte ale máte tu telefonu búdku?" prikývol a ukázal tam, odkiaľ som vyšla. Fajn, telefon je pri dverách. "Ďakujem." z peňaženky som vybrala drobné a hodila ich dnu. Jediné číslo čo si pamätám je krstnej.

"Prosím?" keď som počula hlas krstnej slzy sa mi samy spustili. "Halo?" potiahla som nosom a nadýchla sa.

"Kstná?"

"Oh Heaven." počula som v jej hlase ako sa jej tiež spustili slzy. "Ako som sa bála, tvoj otec tu vyšiluje. Od vtedy čo si bola v nemocnici...ach ani neviem čo mám povedať. Otec bude štastný."