Chlapec ktorý bol stvorený zo snehu a mesiaca

Časť 11

"Teraz?" nechápala som dôvod nášho odchodu. Mali sme nato ešte dosť času. Mala som čas dokonca aj na ten večierok pani Freyovej.

Hnev sa nedal porovnať s prekvapením. Nikdy som necítila niečo viac ako hnev. To bude tým ohňom. Jack mi ešte stále neodpovedal a to znamená, že si myslí, že sa niečo deje. Ale verím mu. Viem, že sa niečo deje.

"Tak povedz niečo Jack. Ak mám odísť musím vedieť dôvod." bez neho neodídem. Vysvetlenie je vždy to najdôležitejšie. Vždy je ma všetko vysvetlenie.

"Deti duchov. Našli si ťa." deti duchov? Preboha to čo je? "Sú to búrkový duchovia, ale hovorí sa im Deti duchov. "

"Prečo hľadajú mňa?"

"Si potomok Mesiaca. Nenávidia Mesiac za to, čo im spôsobil. Spôsobil im to, čím sú."

"Ako to myslíš?" stále som na neho pozerala s údivom. Stále som nepochopila čo sa tu deje. Nechápala som prečo práve ja.

"Predtým to bolo len duchovia, ale to im nestačilo. Chceli väčšou moc akú mohli dostať. Chceli vládnuť a to Mesiac nedovolil. Nedovolil im vládnuť.

Ich moc bola silná, ale nie dostačujúce. Vláda by im dala viac. Dala by im niečo čo ani Mesiac nemá. Armádu.

To sa Mesiacu nepáčilo. Nechcela aby vládli oni, aby sa zmenila vláda. Trvalo jej roky kým všetky tvory dostala pod jej krídla. Trvalo jej roky kým si vybudovala rešpekt. Aj keď vyzerá mlado vážim si ju. Je to silná osobnosť, ale späť k nášmu príbehu.

A tak sa rozhodla, že ich potrestá. Spravila to tak, že to ani oni nečakali. Duchovia čo sa k nim pridali prišli o to čo boli. Prišli o ich vysoké postavenie v tomto svete. Stali sa netvormi. Deťmi búrky." chápala som. Chápala som prečo idú po mne, ale nebolo by fajn keby sa všetko urovnalo. Keby bolo všetko tak ako má. Bála s sa opýtať, a bála som sa prehovoriť. Nevedela som ako mám reagovať na niečo také. Moja blížiace sa smrť, fakt úžasné.

Ale napadlo ma niečo. Možno nám to pomôže. Možno nám pomôže ona. Hlúpy nápad. Povedal môj rozum. Určite to bol hlúpy nápad, ale prečo to nevyskúšať? Prečo neskúsiť každú možnosť.

"Je to fakt hlúpy nápad Heaven."

"Ja viem Jack, ale musíme sa s ňou porozprávať. Musíme ich nejako zastaviť. Keď sem prídu a ja budem preč ublížia mojej rodine. Tým ktorých mám rada." keby niekto ublížil tým ktorých mám rada, mohlo by sa to skočiť tak ako ak včera. Vybuchla by som a stratila kontrolu. Nechcem stratiť kontrolu, preto musíme nájsť inú možnosť.

Premýšľala som nad ňou. Myslela som na ňu a snažila sa ju privolať. Nedarilo sa nám. Nič, žiadna odozva. "Poďme Heaven." chvíľu mi trvalo kým som si uvedomila, že sa so mnou rozpráva. Nechcela som odísť, nechcela som sa vzdať. Hnevalo ma to, hnevalo ma všetko okolo. Nechcela som aby sme sa vzdali tak rýchlo, ale nebol čas na ďalšie pokusy. Blížili sa sem a chceli mňa. 

Báť sa bolo to posledné čo som mohla. Nemala som čas na nič iné len na balenie a beh. Zbalila som si to najdôležitejšie a bežala. Bežala som tak rýchlo ako som len vedela. Moje včerajšie zranenia boli preč takže som mohla bežať. Dala som do toho všetko.Pľúca som mala v jednom ohni. Nevedela som kam bežím, ale bežala som. Musela som. Kriste Jack, ako dlho mám ešte behať? Poslala som svoju myšlienku Jackovi. Nemohla som behať, už nie. Snažím sa ich odlákať, ale nejde to. Niektorý mserujú na teba. Dávaj si pozor. Musím sa im postaviť. Toto je tá chvíľa. 

Stála som na odľahlej ulici a čakala. Čakala som na nich kedy sa na mňa vrhnú, ale oni tam len stáli. Pozerali sa na mňa svojimi dokonalo čiernymi očami. Naháňalo to strach. Nechcela som sa báť, ale nemala som na výber. Posielali ku mne svoje sily a ja som sa im nemohla brániť.