Chlapec ktorý bol stvorený zo snehu a mesiaca

Časť 3

"Začnem prvá aby si to mal ľahšie, dobre?" prikývol a ja som začala rozprávať.

"Volám sa Heaven, ale to už asi vieš. Moja rodina je to najväčšie sklamanie v mojom živote. Od ostatných deciek čo svojich rodičov milujú a zdieľajú spolu zážitky, ja sedávam doma a plačem, spomínam a kričím na všetko okolo. Moji rodičia ma opustili kvôli práci a môjmu "šťastiu" ako to oni nazývali. Krstná si ma zobrala keď som mala 6 rokov. Už od mala žijem v bohatstve, ale krsná mala vždy viac peňazí ako naši, preto odišli preč. Bezo mňa. Kamarátov som nikdy veľa nemala, ale keď som prišla na strednú našla som si ich. Moje malé spriaznené duše. Celeste, Veronika a Elijah. Sú to tí najlepší ľudia v mojom živote. Som rada že ich mám, pretože oni ma robia šťastnou. Keby som ich nemala možno by som si siahla na život, áno viem, veľmi silné slová, ale keď mi rodičia odišli a nemala som súrodencov. Proste ma také veci napadajú. Nehnevaj sa." otočila som sa na neho a pozrela mu do očí.

"Keď som bola malá mama mi hovorievala. Láska je to najväčšie bohatstvo, aké človek môže mať. Chráň si ju a stráž. Snažila som si chrániť, aj to čo som nemala. Mala som iba priateľov, žiadnu lásku, žiadneho chalana, ktorého by som milovala. Podľa mňa je láska prekliatie, alebo neexistuje. Sama neviem čo si mám myslieť." pozeral na mňa a nič nehovoril. Nič. Bol ticho. Nadýchol sa, myslím že práve spotrebúva moje informácie.

"Láska je len šialenstvo. Mám srdce z ľadu, ale to neznamená že neviem čo to je. Sledujem ľudí už dlhé roky Heaven, a viem že láska existuje. Keď sa dvaja ľudia ľúbia sú šťastní, nie tak ako deti pri mojom snehu a ľade, sú inak šťastní. Je to magické sledovať ich. Heaven, musíš veriť na lásku, inak dlho neprežiješ. Zblázniš sa.

Videl som jednu paniu čo bola sama len so svojimi mačkami. Bolo mi jej ľúto, veľmi ľúto. Nechci skončiť ako ona. Veď máš toľko veľa pred sebou. Nenechá sa takto zničiť." chalan s ľadovým srdcom mi prehovárať do duše aby som verila na lásku? Neverím. Nemôžem na ňu veriť pokiaľ ju nezažijem.

Nikdy som neverila že niekedy uvidím jeho a stalo sa. Až keď som ho uvidela zistila som že existuje. Nemôžem. Nedá sa to.

"Prosím, skončíme túto tému inak ma úplne zdeptáš. Hovor mi o sebe, prosím inak sa tu zrútim." zababušila som sa ešte väčšmi do deky a pozerala na neho. Stále bol ticho, ale vedela som že bude hovoriť. Ja som sa mu otvorila a on urobí presne to isté.

"Nepamätám si svoje pravé meno. Nikdy som ho vlastne ani nezistil. Mesiac mi povedal, že moje meno je Jack, ale popravde tomu neverím veľmi. Cítim sa nesvoj pri tom keď ma niekto volá. Narodil sa sa v roku 1815. Bola to iná doba, žilo sa inak. Boli oveľa horšie podmienky ako teraz.

Pamätám si len že som mal rodinu, ktorá má milovala ešte väčšmi ako seba. Mal som sestru, malú sestru. Bola moja mojím všetkým.

Keď som sa ju snažil zachrániť, zomrel som. Stále ma to trápi, ale mesiac ma zachránil. Premenil ma na niečo čo som nikdy nechcel byť. Nechcel som byť odkázaný na dievča, ktoré ma jediné vidí. Bez urážky Heaven, ale je to tak. Radšej by som bol mŕtvy ako tým čo som. Chcem vidieť svoju sestru, chcem objať svoju mamu. Takýto život som si nikdy neželal, ale mesiac mi ho dal. Dal mi ho. Život, ktorý tak nenávidím. Mám silu a moc, ale načo mi to je keď nemôžem robiť veci ako obyčajný teenager.

Ako ja tento život nenávidím..." chytila som ho za ruku. Vedela som že je mimo tejto reality. Nevnímal moje stisnutie.

"Jack? Hej Jack vráť sa sem." stále nevnímal, hovoril ďalej, ale ja som ho už nepočúvala. Bol tak mimo, že tu privolal. sneh. Ozajstný sneh. Veľmi studený a temný. Otočila som sa na neho a dotkla som sa jeho tváre. Jack vráť sa, prosím, inak tu zamrznem. Preboha, bola tu taká strašná zima. Neovládal sa, vôbec nevedel čo robí a kde je.