Chlapec ktorý bol stvorený zo snehu a mesiaca

Časť 8

Keď som sa dotkla jeho pier. Boli mrazivé a až ma striaslo. Nevedela som ako to mám popísať. Bolo to magické? Ja neviem. Z toho bozku som bola tak veľmi vykoľajená, že som nevedela ako sa mám zachovať. bozky som mu ďalej opätovala, aj keď som nechcela. Nieže nechcela, nemohla. Jeden chalan je v mojom živote veľa a čo dvaja? Milovať dvoch sa nedá. 

Jeho pery chutili po snehu. Po sladkom snehu. Páčilo sa mi to, a ako veľmi. Úsmev sa mi vykúzlil hneď. 

Prečo sa od neho neodtiahnem? Nemôžeš. Cítiš k nemu niečo a to ta láka. Láka ťa len pomyslenie ma to tieto pery budú patriť lem tebe. Bude len tvoj. Toto si chcela, chcela si ho mať celého pre seba. Toto nie som ja. Nemôžem sa s ním bozkávať. Nemôžeme.

Dala som ruky na jeho hruď. Jack prestal. Stál predo mnou a čakal, čakal kedy niečo poviem. Ale ka som nevedela čo povedať. Vedela som, že toto nieje správne. Že naše citu sú vyvolané... sú vyvolané putom ktoré je medzi nami.  "To, čo je teraz medzi nami nieje skutočne." stále na mňa pozeral. Stále tým dychtivým pohľadom.

"Ako to myslíš?" cíti sa urazene. Viem to, cítim to.

"Toto je vytvorené putom. Putom, ktoré máme medzi sebou."

"To si myslíš? Lebo ja fakt nie."

"Nehraj sa na urazeného Jack. Ty a ja nie sme reálny." zásah. Odtiahol sa ešte ďalej. Bol odo mňa dobrý kus ďaleko. Snažila som sa mu niečo povedať putom, ale zablokoval ma. Zablokoval všetky moje myšlienky. Zablokoval mňa. Bolí to však?! Zas a znova sama. Takto chceš bojovať proti mne? Sama. Mama! Stála za stromami a usmievala sa. Bol to ten hlúpy úškrn ktorý niečo znamená, plán.

Jack! Kričala som so vnútri seba. Zostala som sama na tento boj. Úplne sama. Ako mám preboha poraziť matku keď budem sama. Jack, je tu moja mama, sama to nedám. Stála som oproti nej vzpriamene. Nesmiem dať na sebe vedieť že sa bojím. Je trápne že sa bojím? A ak hej, je mi to jedno. Moja matka ma chce zničiť. 

Vzplanul vo mne oheň. Horela som nenávisťou presne tak ako som chcela, nenávisťou a hnevom. Hnev patril tomu idiotovi čo ma tu nechal. Len tak samú. Ruky som nasmerovala na ňu a čakala, čakala kedy na mňa zaútočí. 

"Kedy sa poučíš?"

"Ty jediná by si sa mala poučiť. Nechať dieťa u sestry a odísť. Ideš príkladom."

"Teraz nie je reč o mne. Ty si problém a ešte, Jack. Ste fakt naivný a hlúpy." Bože.

"Za všetko môžeš ty. Za všetky tie nezhody medzi nami. Keď si sa neobjavila bolo všetko okej." Oh, ako veľmi som si priala vyslať na ňu ten oheň. Svrbela ma z toho ruka, aj moje telo vedelo že ona tu nieje tá správna.

"Ale, ale, pohádali ste sa miláčikovia?" Toto ma nahnevalo. Vybuchla som a všetko čo zo mňa vyšlo sa nedalo zobrať späť. Oheň zo mňa vyšľahol a zasiahol všetko. Matka sa stiahla a začula som kroky. Jack?! Tá osoba sa ku mne blížila a ja som vedela že to nieje Jack. Bol to Dimitrij.

"Dimitrij?" jeho jediného bu som tu nečakala. Čakala som dokonca aj Ježiša. Panebože čo on tú?

"Heaven? Panebože Heaven si v poriadku?" vyzeral fakt ustarostene. Poznáme sa iba jeden hlúpy deň a už sa o mňa bojí. Je to fakt na prd. Zrazu sa porozhliadal okolo seba a ja som vedela, že sa ma bojí.

"Ja fakt neviem, ale čo tu robíš? Ako?" Mala som toľko otázok, no iba tie boli najdôležitejšie. Musela som sa dovedie čo tu chce.

"Ja...ani neviem." čupol si ku mne a pohladil ma po tvári. "Oh Heaven čo sa to deje." zavrela som oči a oprela sa o neho. Všetok ten oheň ma unavil. Zobralo mi to všetku silu. Chcela som spať, ale vedela som že mu držím ospravedlnenie.