Posledný kráľ

Korunovácia

Rok 1174

"Nech Boh ochraňuje nášho kráľa. Nech mu dopraje dlhý a šťastný život. Nech nás ochráni pred pohanskými moslimami, ktorí chcú zničiť naše kráľovstvo a nastoliť svoju bezbožnú a barbarskú vieru. Nech žije kráľ Baldwin IV. Jeruzalemský," tieto slová vyriekol cirkevný hodnostár v Chráme Božieho hrobu, kde mladému chlapcovi položil na hlavu kráľovskú korunu.

"Nech žije kráľ!" pripojili sa aj ostatní hodnostári a šľachtici s rytiermi.

Boli však slová toho muža, ktorý Baldwina korunoval úprimné? Ani zďaleka. Už dávnejšie sa po paláci šírili zvesti, že mladý následník trónu trpí nevyliečiteľnou chorobou. Malomocných ľudí vždy vykazovali zo spoločnosti. Museli bývať ďaleko od ostatných, zdravých ľudí a tak isto mali povinnosť zvoniť zvončekom, keď išli. A takýto muž, vlastne ešte stále len dieťa malo vládnuť? To bolo nemysliteľné. Baróni a grófi by na tróne najradšej videli mladú Sibylu alebo Izabelu, aspoň by mali šancu stať sa kráľmi, keďže ženy nemohli vládnuť.

Takže všetky tie slová o Božej náklonnosti, šťastnom živote, dlhovekosti a vojnových víťazstvách boli len prázdne reči zo súcitu. Už vtedy, keď mal Baldwin iba dvanásť rokov, bola väčšina ľudí skeptická.  No nemohli to dať najavo. Bol to predsa ich kráľ a mali povinnosť ho rešpektovať, chrániť a radiť mu najlepšie ako len vedeli, samozrejme po väčšinou vo svoj vlastný prospech.

Mladý kráľ si však vážnosť situácie uvedomoval zo všetkých najmenej. Darmo, bol len dieťaťom vytrhnutým z detstva. Kde sa iní ešte mali možnosť hrať s vojačikmi a drevenými mečmi, on už musel nosiť na hlave korunu a hoci iba čiastočne, ale predsa, zodpovedať za Jeruzalemské kráľovstvo. Nebolo cesty späť. Jeho otca už nič nevzkriesi a on sa už nikdy viac nemôže ako malý skryť pod stôl a tváriť sa, že sa ho to netýka. Odteraz bol kráľom. Kráľom, na ktorého v Chráme Božieho hrobu upierali všetci svoje oči.

Postretlo azda v tento pohnutý deň niekoho šťastie? Na počudovanie áno. A postretlo tú najmenej očakávanú osobu. Tú, ktorá bola dlhé roky v úzadí a na ktorú už väčšina zabudla. Tou osobou bola Agnes z Courtenay, Baldwinova matka. Po toľkom čase sa konečne dočkala triumfálneho návratu do svetla slávy a dôležitosti. Keďže jej odveká rivalka Mária porodila iba dcéru, nemala tým pádom žiaden výraznejší nárok na trón. Konečne sa šťastie priklonilo na stranu Agnes. Bolo jej dopriate to potešenie dívať sa na svoju sokyňu ako sa musí pokloniť pred jej synom, novým kráľom Jeruzalemského kráľovstva, ktorého rovnako ako aj jej dcéru tak nenávidela.

Ďalšia časť je na svete, snáď sa páčila :D Len mám toho teraz dosť (škola), takže robím čo môžem. Ak by ste mali nejaké pripomienky kľudne napíšte. Veľmi sa poteším komentárom.