Posledný kráľ

Gregory

Rok 1177- november

Chladné noci striedali príjemné rána, ktoré sa s vychádzajúcim slnkom menili na rozhorúčené dni. Mesto bolo stále obkolesené po zuby ozbrojenou armádou, ktorá nejavila ani najmenšie známky túžby vzdialiť sa od hradieb, no nechystala sa ani útočiť. 

Obyvatelia Askalonu si už pomaly zvykli na svojich nových susedov a na to, že nemôžu opustiť vysoké múry mesta. Prišlo im to prirodzené, neprechovávali voči moslimom hlbokú nenávisť tak ako templári. Vlastne práve v takýchto prípadoch sa dalo najlepšie badať ako ľudia vnímajú svet. Kým rytieri s vyburcovanými nervami visiacimi doslova na poslednom očku ich krúžkového brnenia nervózne obhliadali hradby, Askalončania sa bezstarostne prechádzali po uliciach, či nakupovali na trhu najnutnejšie suroviny. Dobre totiž vedeli, že táto vojna, ktorá sa tiahla už od roku 1096 nijako zásadne ich životy nezmení. Kresťania a moslimovia, naučili sa žiť jeden vedľa druhého bez nutnosti presviedčať toho druhého o pravoučnosti svojej viery. Také starosti mali biskup a mnísi v Jeruzaleme.

Kráľ, ktorého zdravotný stav sa vôbec nezlepšoval ležal bezvládne na svojom lôžku. Niektorí z rytierov si už šepkali, že už je mŕtvy alebo veľmi blízko nevyhnuteľnému koncu. Tybalt ich však zakaždým vyviedol z ich mylných dojmov.

Okrem mladého Baldwina mal však na starosti aj jedného templára, ktorý sa za tie dni stihol vymaniť z toho najhoršieho. Mal veru tuhý koreň. Aj napriek zraneniu už sedel a kŕmil sa kúskom suchého chleba, ktorý zostal z minulého dňa. Hlavu mu zdobili husté čierne vlasy, ktoré si splietal do jednoduchého copu. Bradu mu pokrývalo niekoľkodňové strnisko, ale inak sa zvykol holiť. A oči ako dva čierne uhlíky vo vyhasnutej pahrebe. Keby nebol odetý do svojej bielej templárskej uniformy, nepochybne by si ho pre jeho osmahnutú pleť splietli s Arabom.

Keď zbadal ako k nemu kráča muž, ktorému vďačí za život rýchlo odložil skromné jedlo a utrel si bradu od omrviniek. 

"Môžem skontrolovať tvoje zranenie?" spýtal sa rytier z rádu svätého Lazára.

Templár prikývol, že môže.

Tybalt teda odmotal obväz a skontroloval ranu, ktorú zanechal šíp. Zranenie nehnisalo, čo bolo dobré znamenie, pretože ak by sa zapálilo, tak by to pre rytiera znamenalo istú smrť. Vtedy si však všimol niečo, čo predtým v tom zhone nemal možnosť zaregistrovať. Chrbát templára bol popretínaný množstvom jaziev. Niektoré boli drobné, temer nebadateľné, iné dlhé a hlboké. Mladý Lazarita počul príbehy o mužoch, ktorí upadli do zajatia a podmienkach, v ktorých museli stráviť niekedy aj niekoľko rokov ba desaťročí. Bál sa však položiť túto spýtavú otázku. Templár však vycítil, čo mladíka trápi, viacmenej to aj očakával.

"Bol som arabskom zajatí ak ťa zaujíma prečo mám tie jazvy. Chvála nášmu Pánu, že som nebol lukostrelec, pretože už by som nemal prsty."

"Ako dlho?"

"Tri, štyri... možno päť rokov. Neviem, stratil som tam prehľad o čase."

"Volám sa Tybalt z Jeruzalema a aké je tvoje meno?" vyzvedal ďalej, keď sa osmelil.

"Gregory... Gregory z Ludlow," odpovedal templár, "Vďačím ti za svoj život, ako ti to môžem oplatiť?"

"Pomáhať chorým a raneným je moja svätá povinnosť, tak ako má kráľ povinnosť vládnuť a kňaz slúžiť omše. Nie je hodné prijímať odmeny a pochvaly za to čo mám robiť."

Rytier sa v duchu nad jeho slovami pousmial: "Ty si taká čistá a nezištná duša, že už nepochybne máš zabezpečené miesto v Pánovom kráľovstve."

"To je rúhanie," napomenul ho mladík.

Gregory sa však myslel aj naďalej svoje, bol od Tybalta starší najmenej o sedem rokov a pobytom vo väzení stratil všetky ilúzie, ktoré ešte tento holobriadok mal. Vedel aký je svet a dobrých a nezištných ľudí v ňom bolo veľmi málo.