Posledný kráľ

Nebojíš sa?

"Tu som pán môj," preriekol Tybalt zadychčane, pretože bežal najrýchlejšie ako vedel.

V izbe bolo asi päť rytierov prislúchajúcich ku kráľovej osobnej stráži a ešte traja rytieri z Rádu svätého Lazára. Hneď ako prišiel Tybalt začali postupne jeden po druhom bez slova odchádzať. Až posledný rytier z jeho rádu ho chytil za rameno a šepol do ucha:

"Všetkých odháňal, chce aby si ho ošetroval iba ty."

Keď sa dvere zatvorili, mladík pristúpil k Baldwinovmu lôžku. Vyzeral veľmi bledo, ešte bledšie ako naposledy. Ležal bezvládne zaborený v ľahkých prikrývkach rozostlaných na posteli. Nevládal sa ani pohnúť, ani len dvihnúť končeky prstov. 

Tybalt si sadol na lôžko a otvoril svoju brašňu, v ktorej mal uskladnené všetky mastičky, vonné oleje a obväzy.

Najprv jemne zotrel mladému kráľovi z čela lesklé kvapôčky potu. Potom opatrne chytil jeho pravú ruku a veľmi pomaly z nej začal odmotávať už značne zapáchajúci obväz. Keď ho odmotal, objavil nepeknú pravdu, Baldwinovi už chýbali niektoré články prstov, celá jeho ruka vlastne tvorila jednu veľkú hnijúcu ranu. Rytiera však toto zistenie nijako nedesilo, ani neprekvapilo. O kráľa sa staral už dlhšiu dobu, jeho zaživa rozkladajúce telo videl už mnohokrát. Bol na kráľovskom dvore keď sa ešte ako malý princ hrával s ostatnými chlapcami. Videl jeho bezstarostný a šťastný úsmev, kým on sám sa  učil od starších rytierov aké vonné olejčeky sú na aký neduh najlepšie. Vôbec ho vtedy nenapadlo, že ich životné chodníčky, tak rôzne sa jedného dňa môžu prepliesť a splynúť v jeden. Ku kráľovi mal veľmi blízko, dokonca bližšie než jeho strýko Raimond z Tripolisu, bližšie než jeho vlastná matka Agnes z Courtenay. Stal sa mu akýmsi starším bratom, ktorého nikdy nemal.

"Nebojíš sa?" spýtal sa znenazdania Baldwin, keď mu natieral ruku mastičkou.

"Čoho vaša výsosť?" nerozumel Tybalt.

"Nemáš strach priateľu, že sa nakazíš?"

"Boh vedie moje kroky, jemu som zveril svoj život. Čo sa má stať sa stane bez ohľadu na to, či máme alebo nemáme strach."

"Vždy ma fascinuje ako zakaždým nájdeš brilantnú diplomatickú odpoveď. Povedz nechcel si stať pánom nejakého kniežatstva alebo obchodníkom?" vyzvedal kráľ.

Rytier pokrútil hlavou a pokračoval vo svojej práci: "Som rád, že ma vzali k sebe aspoň Lazariti. Hoc sa môže javiť, že mám vlohy na veľké veci, nikdy som k nim neinklinoval."

"Ale prečo? Iní, menej schopní majú vysoké ambície."

"Možno nezasvätili svoj život Bohu alebo žene... Každý sa rozhoduje podľa svojej ľubovôle."

Keď kráľovi previazal ruku vstal a otvoril okno, aby dnu vpustil čerstvý chladný vzduch. Obloha bola husto pokrytý žiarivými hviezdami a k mestu doliehal zvuk šumiaceho mora. Pôsobilo to veľmi upokojujúco.

No pokoj bolo to, čo všetkých v Askalone na míle obchádzalo, spánok tak isto. Veď pred bránami mesta táborila obrovská po zuby ozbrojená armáda akú nikto z tunajších ešte nemal možnosť vo svojom živote vidieť.

"Myslíš, že nás Boh ochráni?" vyzvedal Badwin znepokojene, "Myslíš, že nám pomôže?"

"Prečo by nemal vaše veličenstvo? Veď pomohol aj Godfreymu z Bouillon."

"Ale tým, čo vyhlásili druhú výpravu, tým nepomohol," oponoval kráľ.

"Netrápte sa vaša výsosť. Boh pomáha tým, čo o jeho pomoc prosia. Treba sa len modliť, viac už nezmôžeme," odvetil Tybalt, "Ak dovolíte, už pôjdem, mali by ste sa vyspať."

"Priateľ môj nechoď. Zostaň tu, prosím."

"Ako rozkážete," dodal rytier a sadol si na stoličku v kúte izby a tam presedel, chvíľami aj predriemal noc.