Posledný kráľ

Askalon

Po neuveriteľne dlhej dobe, myslím, že je ti už vyše roka som sa opäť odhodlala pokračovať v tomto príbehu. Viem, chcela som sa mu venovať už v lete, ale minuloročné leto mi nič nevyšlo tak ako som plánovala. Ale podstatné je, že som sa konečne vrátila. Užite si časť :)

rok 1177- november, Gaza

Templárska pevnosť Gaza sa nachádzala na juhu Jeruzalemského kráľovstva. Južnejšie bol už iba hrad Montreal. Gaza s Kerakom a Maldoimom tvorili akýsi trojuholník, v ktorom sa nachádzal posvätný Jeruzalem. Mesto, ktoré bolo príčinou toľkého sváru a preliatej krvi.

Templári, ktorí hliadkovali na hradbách si všimli ako sa v diaľke víri celkom veľký kúdol prachu a piesku.

"Čo myslíš?" spýtal sa jeden hľadiac do diaľky, "Čo to môže byť? Karavána zrejme nie, tá nikdy tak nerozvíri prach."

Druhý bezradne mykol plecami: "Zistíme keď to príde bližšie."

Obaja upäto žmúrili oči a snažili sa rozohnať v tom kúdoli nejaké vozy, ťavy, ľudí. Veľmi dlho si lámali svoje hlavy nad tým, čo to môže byť a keď to zistili začali volať na poplach.

 "Rýchlo všetci do zbrane! Blíži sa k nám nepriateľ!" volali.

Templári, ktorí sa o takomto čase venovali modlitbe a rozjímaniu, alebo svojim unaveným telám dopriali trochu odpočinku v tieni mohutných múrov pevnosti, boli zrazu vytrhnutí z tejto chvíľky pokoja a nútení hľadať svoje meče, prilby, či štíty. Nádvorie sa zaplnilo rytiermi, ktorí sa zoskupovali do radov pri bráne Gazy.

Brána sa otvorila a muži vybehli von pred pevnosť. Zaujali bojovú formáciu a nezostávalo im už nič iné než čakať.

Čoskoro aj oni uvideli ten dôvod, pre ktorý sa museli postaviť do boja.

Z prachu púšte sa vynorilo niekoľko jazdcov na koňoch.

"To kvôli tomuto museli robiť taký poplach?" nechápal jeden z rytierov.

Za okamih však púšť ukázala všetko, čo vo svojom závoji ukrývala.

Zrazu sa celý horizont začiernil. Na vyprahnutú zem dopadali tisícky ak nie desaťtisícky konských a ťavích nôh. Zem sa triasla a hŕstka templárov strážiacich pevnosť uzrela obrovskú armádu čítajúcu najmenej dvadsaťšesťtisíc moslimských bojovníkov. Armádu, ktorú viedol Saladin, muž o ktorom väčšina z nich nepochybne počula, no ešte nemali tú možnosť vidieť ho na vlastné oči.

"Boh nám pomáhaj,"šepkali si, "Určite tiahne na Jeruzalem, prečo nám nikto nič nepovedal? Musíme ho zastaviť!"

Adrenalín stúpal, srdcia im zúrivo bili. Kropaje potu stekali rytierom po tvárach.

"Držte pozície!"

Už... už čakali, kedy začujú nejaká arabský výkrik, ktorým sa začínal útok, ale nič také k ich ušiam nedoľahlo.

Namiesto toho, aby sa celá armáda vyrútila na omnoho menšiu skupinku templárov, kone začali cválať na západ, bližšie k pobrežiu.

"Čo to robia?" nechápali.

Všetkých dvadsaťšesťtisíc moslimských bojovníkov bez mihnutia oka prešlo okolo nich. Nevystrelili na nich jediný šíp, nevzdialil sa ani jeden muž aby zaútočil. Ako keby Gaza neexistovala.

"Kam môžu ísť? Jeruzalem je predsa opačným smerom?" zháčil sa mladý rytier.

"Tiahnu na Askalon, na to prístavné mesto," preriekol starší templár, "Musíme varovať kráľa. Ty Gregory, ty z nás vieš najrýchlejšie jazdiť na koni. Bež do Jeruzalema, zburcuj tam posádku. Nech čo najskôr vyrazia na obranu Askalonu."

Gregory nelenil, vysadol na koňa a trielil smerom do svätého mesta. Nezostal však bez povšimnutia.

"Sultán môj," oslovil Saladina Ibn Shaddad, "Vyslali posla, ktorý informuje posádku v Jeruzaleme. Mám ho nechať zastaviť?"

Sladin prikývol a na Baha ad-Dinov príkaz sa z armády oddelili dvaja jazdci, ktorý začali prenasledovať Gregoryho.

*Na ceste niekde medzi Askalonom a Jeruzalemom.*

"Cestuje sa vám pohodlne kráľ môj?" spýtal sa Tybalt Baldwina.

Šestnásťročný kráľ prikývol, hoci sa mu pre jeho chorobu cestovalo ťažko a veľmi ho to vyčerpávalo. Nechcel však pridávať svojmu priateľovi starosti, už aj tak ich mal dosť.

"Vaše veličenstvo!" zvolal jeden z rytierov, ktorí ho sprevádzali na ceste, "Blíži sa k nám nejaký jazdec."

"Zistite čo je zač a čo chce," odpovedal Baldwin.

Rytier popohnal koňa tým smerom, pre istotu mal jednu ruku na meči, mohol to byť predsa ktokoľvek. Tybaltovi to nedalo a tak isto viedol zviera smerom k jazdcovi.

Kôň už ledva prepletal nohami a ten koho niesol na tom nebol oveľa lepšie. Rytier chytil opraty a Tybalt obišiel koňa z druhej strany. Ten kto na ňom sedel bol už viacej mŕtvy ako živý, z chrbta mu trčal zabodnutý šíp. Bol to Gregory.

"Sa... Saladin," šepkal templár z posledného, "Askalon... zaútočí na mesto. Za chvíľu tam dorazí..."

Rytier okamžite vytrielil ku kráľovi, aby mu oznámil tú hroznú správu, ktorú sa dozvedel. Celý sprievod sa hneď pustil do cvalu.

Tybalt naložil raneného templára na svojho koňa a hnal zviera za zvyškom kráľovského doprovodu.

Hradby Askalonu boli už na obzore, keď sa o hodný kus ďalej vynorili prvé rady saladinovej armády. Nastala súťaž o to, kto skôr dorazí do prístavného mesta. Každý hnal svojho koňa alebo ťavu najrýchlejšie ako len vedel. Vzduchom sa niesli arabské, latinské aj francúzske povely. Boli to chvíle plné napätia, pretože Baldwin IV. mal nanajvýš tristo členný doprovod a keby sa stretol tvárou v tvár Saladinovi, Jeruzalemské kráľovstvo by bolo bez kráľa.

Mestské brány sa na okamih otvorili, aby nimi mohol prejsť kráľovský doprovod a hneď na to sa bezpečne zatvorili.

Saladin dorazil chvíľu potom.

Rytieri sa radovali, že unikli priamemu stretu, no nebolo sa vlastne ani čomu tešiť. Askalon bol totiž obkľúčený obrovskou moslimskou armádou.