Posledný kráľ

Obliehanie

Rok 1177- november

Saladinova početná armáda sa utáborila pri hradbách Askalonu. Zatiaľ čo oni sa v pokoji hostili a modlili smerom na východ, obyvatelia mesta sa v záchvate paniky začali barikádovať vo svojich domoch. Všetky cennosti, ktoré mali, či už to bolo zlato, šperky alebo ušetrené peniaze, všetko skrývali do nádob a zakopávali pod dlaždice v kuchyni.

Kráľ so svojim sprievodom našiel útočisko vo vile jedného bohatého kupca s koreninami. Tristočlenný doprovod rytierov unavených po zdĺhavej ceste a následnom šprinte sa ukrývalo v tieni stĺpovitého nádvoria.

Tybalt mal plné ruky práce so zranením templárom takže na oddych nebol čas ani len pomyslieť. Musel z neho vytiahnuť ten šíp skôr než sa infekcia rozšíri do celého organizmu a bude mať za následok smrť. Našťastie jazdec, ktorý na neho strieľal zrejme nemal svoj najlepší deň preto šíp nemal potrebnú smrtiacu účinnosť aj keď letel dostatočne rýchlo a silno na to, aby prerazil krúžkové brnenie. Nezabodol sa však príliš hlboko, takže pomocou špeciálnych kliešťov a chvíľky zápasenia sa ho podarilo vybrať. Následne Tybalt rytierovi ranu vymyl, natrel nejakou zvláštnou masťou a obviazal.

"Nech ti to Boh oplatí..." prehovoril templár keď pootvoril oči.

"Je to moja povinnosť. Oddýchni si, zotav sa," odvetil rytier z Rádu svätého Lazára a pobral sa nájsť kráľa.

Ten sedel v kresle v izbe na poschodí a díval sa na hradby Askalonu.

"Môj pane," pokľakol Tybalt a keď mu kráľ dal znamenie prišiel k nemu.

"Čo myslíš priateľ môj," začal Baldwin, "Čo zamýšľa sultán Saladin?"

"Ťažko povedať. Má so sebou obrovskú armádu, takže nič menšie ako dobyvačná výprava to nebude."

"Mestské hraby sú vysoké a pevné, ale nie natoľko, aby zadržali tú moslimskú hordu. Ak padnú, tak je mizivá šanca, že sa zachránime. Mňa určite zabije."

"Vaše veličenstvo nesmiete takto hovoriť."

"Sme v pasci, nie je úniku. Kiežby som mal oči a uši v jeho tábore, potom by som možno vedel ako konať," povzdychol si kráľ.

V tábore pred bránami mesta. 

Saladin sedel v tieni svojho stanu a vychutnával si pohár studenej vody v tomto sparnom dni.

Jeden z jeho veliteľov, volal sa Gedik, práve obchádzal hradby Askalonu a kontroloval rozmiestnenie bojovníkov. Bol to muž známi svojou krutosťou a sklonmi k násiliu. S dlhou čiernou bradou a ešte čiernejšími a uhrančivými očami. Jeho kôň bol rovnako temperamentný ako jeho pán.

Gedik sa uklonil pred Saladinom a začal: "Vojaci sú na svojich miestach pane. Čakám už len na váš rozkaz, aby som mohol zahájiť útok."

Sultán sa pousmial a odložil pohár: "Ctižiadostivosť je jedna vec môj milý veliteľ. Tá však z vás neurobí geniálneho stratéga a dobyvateľa, ak neviete rozmýšľať. Načo sa zapodievať s týmto mestom? Je malé a pre nás bezvýznamné. Jeruzalem, sväté mesto, to je náš cieľ. Kráľ aj so svojou družinou je uväznený tu. Ostatní jemu lojálni grófovia aj so svojimi vojskami sú rozlezení po celom kráľovstve. Jeruzalem je bez potrebnej ochrany. Cesta je voľná, bola by chyba toho nevyužiť."

"Ako poviete pane," odvetil Gedik pokojne, no potláčal v sebe skrytý hnev. Saladina uznával, bol by pre neho aj do ohňa skočil, ale v riešení konfliktov s inými ľuďmi boli diametrálne odlišní. Kým sultán strácal trpezlivosť postupne, jeho veliteľ ju stratil v priebehu niekoľkých sekúnd.

V ten večer v kupcovej vile.

"Kde je ten rytier od Lazárov?! Kráľovi sa priťažilo! Okamžite ho nájdite!" kričal jeden z mužov, ktorý patril k Baldwinovej osobnej stráži.