Môj malý balkón sa stáva čoraz chladnejším a chladnejším. V dlaniach zvieram oceľovú tyč studeného zábradlia. Pozorujem malé svetielka na oblohe a želám si byť medzi nimi. Chcela by som vidieť svet ich očami. Možno si to len nahováram a za tými svetlami nič nie je. Ale radšej budem veriť a mýliť sa, než neveriť a mať pravdu. Kde je asi Hviezda teraz ? Myslí na mňa ? Ja na neho myslím neprestajne. Spomeniem si na knihu, ktorú som nedávno čítala. Chlapec v nej vyznáva lásku hviezdnej oblohe. Tak veľmi sa jej túžil dotknúť, že spáchal samovraždu, aby sa k nej dostal. Je možné, že skončím ako on. Buď umriem od žialu, alebo si skrátim utrpenie. Ibaže, ak umriem nebudem môcť snivať. A ak nebudem snívať, neuvidím Hviezdu. Vždy, keď sa mi v mysli objavia tie búrkové oči, prichytím sa, ako sa podvedome usmievam. Je to smiešne, patetické a nemiestne. Ale asi som sa do neho zamilovala. Zamilovala som sa do Hviezdy.
VOCÊ ESTÁ LENDO
5 SNOV
Fanfic⭐️⭐️⭐️⭐️⭐️⭐️⭐️⭐️⭐️⭐️⭐️⭐️⭐️⭐️⭐️⭐️ Tisíc svetielok kráča temnotou, Chránia svet pred slepotou. Ich svetlo zahalí ma, A tma noci obklopí ma. Spomedzi všetkým svetiel, jedno si vyberám, Uz len naň v noci sa dívam.
