Kath:
Volala mi Marry: "akurát ideme domov z nemocnice všetko je Okej. A vy kde ste? Mohli by sme ísť von." povedala. No v tom niekto zazvonil na dvere. "Marry sekundu počkaj sme doma ale niekto zvoní hneď ti zavolám cmuk." zložila som a otvorila som dvere. Stál tam ocino. Strašne som sa potešila. Silno som ho objala. Ja a môj ocino sme najlepší kamaráti. V tom sa za mnou zjavil Dejv. Bol totižto od včera u mňa. Sme len kamaráti s výhodami. Či niečo viac?... Ocino ho nemal moc v láske. Boli skôr nepriatelia ako priatelia. Vošiel dnu ani sa na neho nepozrel a vošiel do obývačky. "Nebooj." potichu som povedala Dejvovi. Môj ocino nám bol totižto tréner keď sme boli hasiči. Ocino vedel všetko o tom čo Dejv spravil. "Tak ja asi pôjdem." Pozrel sa na mňa a ja som mu to povolila pohľadom. (Áno opis činností to je moje :D) "Bolo načase." zahlásil môj ocino. Inak je to fajn chlapík. Bola som Dejva odprevadiť. Objala som ho a odišiel. "Kath, musíme sa porozprávať." bože. Nie. To bude o Dejvovi. "Sama vieš čo Dejv spravil. A ako sa správal. Kašlal na teba a bol odporný. Nemyslím že je správne rozhodnutie s ním byť." On to stále nechápe. "Oci, ja viem ale.. Čo ak to je iné. Ja neviem. Ale Dejv je jak môj brat od malička. A niesom s ním. Stale sme len kamaráti." Pozrel sa na mňa a zapol si mobil. "Nechcel som ale.. Musím ti to ukázať." Preboha. Matka zem. Toto nie. Podal mi fotky nejakej konverzácie. Bola to konverzácia Dejva s nejakým chalanom. Volal sa Viki. Počkať. Ja viem kto to je. Začala som čítať.
VIKI: ak Kath dostaneš do postele tak sa jej nič nestane.
DEJV: ale ja ju nechcem zraniť. Veď som to už raz spravil. Nie to nespravím. Ale nedovolím aby si jej niečo spravil.
VIKI: ok dobre tak sa s ňou rozlúč
DEJV: to neurobíš.
VIKI: myslíš? Som sviňa to dobre vieš. Pomohol som ja tebe musíš aj ty mne pamätáš?
DEJV: no dobre. Ale ani sa jej nedotkneš.
VIKI: ale chcem dôkaz.
DEJV: dobre potom sa ozvem
"Odkiaľ to máš oci?" cítila som sa hrozne. Už ho nechcem ani vidieť. Našťastie som s ním nič nemala. Ale myslela som že je iný. Je mi z neho zle. "To je jedno odkiaľ to je ale to čo tam je podstatné. Kath nechcem aby si sa s ním stretávala. Je presne taký ako jeho celá rodina a on sa nezmení." nevedela som čo robiť bože. Ocino musel už odísť. "Ľúbim ťa." pošepkal mi. "Aj ja teba ocino. A ďakujem pozdrav maminu." Pozrel sa na mňa a povedal: "nerob niečo čo by si mohla neskôr ľutovať, pa." Odišiel a ja som zostala sama doma. Spomenula som si že mám volať ešte Marry. Zavolala som jej. "Marry? Máš čas?" spýtala som sa. "Jasné mám som doma a Samik je pri mne." počula som ho tam. Kde by on nebol počuť zase si povedzme úprimne. "Ok tak by ste mohli prísť ku mne prosím?" slzy mi stekali po tvári. "Kath? Pohode? Hneď sme tam." bože zbožňujem ju. Som za nich vďačná. "Ďakujem." Skočila som hovor a išla som si ľahnúť do postele. Počula som jak sa otvorili dvere. Vošli do izby. "Si v pohode?" vyzerám tak? "Nie." Tak som im to všetko ukázala. "Tak toto sa mu vráti!" povedali. "Nesmieš mu povedať že to vieš. Pokračuj ďalej. Len jedno mi nejde do hlavy. Čo ti chce spraviť? Veď ty si mu nič neurobila!" ani ja som to nechápala no ja to zistím. "Pôjdem za Vikinom. Hneď teraz a pôjdete so mnou?" pozreli sa na seba. "Jasné." Obliekla som sa. A išli sme. Prišli sme k Vikinovmu domu. Bála som sa. Nevedela som čo čakať no oni boli so mnou. Zazvonila som. Otvoril mi. "Čo som ti urobila ty chorý..." Nestihla som ani dopovedať. Pozrel sa na mňa. "Vypal!" Ja sa len tak nevzdám. "Aspoň ma vypočuj."
