"Mal by si odísť." povedala som a sklonila hlavu k zemi. Palcom mi ju zdvihol a povedal: "pokiaľ budeš v takomto stave neopustím ťa to si zapamätaj. A teraz utekaj do postele. Hneď." nevedela som čo robiť. Ale sama by som sa o seba lepšie nepostarala. Celý čas pri mne ležal a daval na mňa pozor. Pozri sa na neho. Je užasný. Tie modré oči a strapaté hnedé vlasy. Tvár ktora stojí za hriech. O môj bože je dokonalý. Ale hrozne mi ublížil. Čo ak sa zmenil? Pochybujem. Alebo? "Dejv, vážne by si mal ísť domov ja sa už o se..." Nedokázala som mu nič povedať. Už som nemala hlas. Och. Už len toto mi chýbalo. Zrazu sa zobral a odišiel. Za 2 minúty sa vrátil s kopou papiera a dvomi perami. Vraj "preistotu." "A sem mi budeš písať všetko čo budeš potrebovať." zobral deku a zakryl ma s ňou. Pozerali sme telku každú sekundu ma kontroloval. Zrazu som zaspala.
O 3 hodiny neskôr.
Dejv:
Stále spí. Je nádherná keď spí. Zazvonil zvonček. Bál som sa že ju to zobudí. Vo dverách stál Marthy. "Aha takže vy už takto. Prečo nebola v škole? Čo si jej spravil?" povedal. "Jaaaj takže ani ďakujem ani nič za to že sa tu o ňu starám od rána? A nekrič spí!" och nechcel som aby počula tento rozhovor. "Ó tak to ti ďakujem zrazu sa o ňu zaujímaš. Už môžeš ísť." a išiel za ňou. "Netreba ja sa o ňu postarám Marthy." povedal som. Vyzeral naštvane. Nechcel aby som tu bol ale ja o ňu budem bojovať. Ona ma chcela no ja som počúval radšej ostatných a mal som ju za najlepšiu kamarátku. Ale ja ju získam. Budem bojovať do konca.
Marthy:
Milujem ju ale chcem aby bola šťastná a viem že s Dejvom bude. Nechám ich. U Kath nemám šancu. Som len kamarát. Už sa prebúdza. Pozdravim ju a odídem. "Dobré ránko." otvorila tie nádherné oči. "Koľko je hodín? Kde je Dejv?" A zas je tu on.. "Za tebou slniečko " povedal a dal jej pusu na čelo. "A je 12 hodín. Čas na obed. Navarím niečo?" vedel som že je čas odísť. "Tak ja už pôjdem ahojte." povedal som a odišiel. "Ahoj Marthy" počul som jak zakričala.
Katharin:
Otvorila som oči a videla tam sedieť Marthyho. Ak si dobre spomínam sedel tam Dejv. Tak som sa spýtala kde je. Stál hneď za mnou a dal mi pusu na čelo. Hneď ako som cítil dotyk jeho úst. Oh, bol to nádherný pocit. Musim si to priznať. Stále ho milujem. Možno sa zranim. Ale za pokus to stoji. Veď on je moja láska už minimálne 5 rokov. A tak sa spýtal či spraví obed. Medzitým Marthy odišiel nepochopila som prečo. Vyzeral dosť naštvane. Dúfam že sa medzi nimi nič nestalo. Lebo ich vážne nakopem. Potrebujem ich obidvoch. "Kath?" počula som kričať Dejva z kuchyne. Prišla som za ním. Bol celý od múky na zástere mal rozbité vajce. Ale stále neviem čo stvaral. Ale cítila som palacinky. BINGO! Neviem ako to dokázal ale voňala celá kuchyňa. "Ale Ale čo to tu cítim. Že by palacinky" povedala som a začala som sa smiať. Pozrel sa na mňa tým "cute" výrazom a ja som nemohla odolať. Prišla som k nemu a pobozkala ho. Naše ústa sa spojili a chytil ma za boky. "Čokoláda alebo džem? Teraz som na rade ja aspoň ich natriem." zasmial sa a povedal. "Čo tak oboje?" "Keď myslíš." Otočila som sa a natierala. Prišiel a chytil ma zozadu. "Keď robíš hocičo, stále si nádherná." och možno sa sklameš a možno nie niekdy v živote nevieš čo presne sa stane. Tak som odpovedala. "Keď robíš hocičo, vždy ma dostaneš. Dejv ďakujem." pobozkal ma. "Vieš musím ti niečo povedať." povedal. A som v prdeli. To nedopadne dobre.
