Navždy zamilovaní ✔

4. kapitola

"Sisa, vstávať. Odchádzame." zobudila ma ráno jemne mama. Vôbec sa mi nechcelo vstávať. Bola som ešte unavená. Ale musela som sa prekonať.

"Áno, mami. Už vstávam." zývla som a natiahla si svaly. Išla som do kúpeľne, urobila rannú hygienu a vybrala z kozmetickej taštičky špirálu. Nemala som náladu na nejaké umelecké dielo na tvári. Do kufra som si zbalila ešte nejaké veci, na ktoré som včera zabudla. Po dokončení som pomaly zišla dole po schodoch. No keď som ho uvidela, zbehla som k nemu a objala ho.

"Paťo. Čo tu robíš ?" pozrela som na neho s úsmevom na tvári, hneď ako som sa odtiahla. Úplne som aj zabudla na to, že som bola pred chvíľou ešte unavená.

"Prišiel som ti pomôcť s vecami." uškrnul sa, čo ma presvedčilo, že to nebude jediný dôvod. Mykla som plecom a otočila sa, aby som sa vrátila do izby. Paťo mi bol hneď v pätách.

"Musím ti niečo povedať." pokračoval, hneď ako sme vošli dnu. Jeho hlas zosmutnel.

"Počúvam." otočila som sa k nemu. 

"Budeš mi chýbať. Aj keď sa asi uvidíme veľa krát v Bystrici, tak mi budeš aj tak strašne chýbať. A nie len mne, ale aj ostatným hokejistom. A sľúb mi, že sa stretneme ešte niekedy v Bystrici alebo hocikde." pohľad mu skĺzol na dlážku. Jeho slová ma zahriali na srdci, úprimne. Postavila som sa k nemu a nadvihla mu rukou jemne hlavu.

"Paťo. Keby si vedel, ako mi budeš ty chýbať, ale aj ostatný. A nepochybuj o tom, že sa stretneme v Bystrici. To je samozrejmosť." usmiala som sa a objala ho. Bolo nám príjemne. 

Ale túto chvíľu pokazil hlas rodičov zdola. Odtiahla som sa a zrak venovala dlážke. Zobrala som jeden kufor a Paťo mi pomohol s ďalšími, v ktorých bolo oblečenie a iné veci. Pozrela som poslednýkrát do izby, kde som prežila detstvo a zišla s Paťom po schodoch až sme vyšli von. Veci sme dali do auta. Mama s otcom niekde ešte odišli.

"Ďakujem za všetko." usmiala som sa so slzami na kraji. On ma vtiahol do objatia, pri ktorom som sa nepriečila. 

"To nestojí za reč. My ďakujeme." pošepkal mi a dal bozk na líce, ktoré pomaly naberalo jemný červený nádych. To už sa pri nás ocitli rodičia a ich pohľad, že by sme mali ísť. Jemne som prikývla a počkala kým nastúpia.

"Ahoj." odtiahla som sa a hneď si sadla do auta. To bolo moje posledné slovo, predtým ako som odišla. Než som opustila toto mesto.

Celú cestu som počúvala pesničky a spomínala na všetky zážitky. Či už príjemné alebo menej. Na chvíľu som mrkla na Instagram, Twitter či Facebook. Práve na ňom bol online Paťo. Neváhala som a hneď mu napísala.

J(Ja): Ahoj, Paťko. :) :/

P(Paťo): Ahoj, Sis. Kde ste ?

J: Myslím, že sme v Ružomberku. Takže, ešte času dosť. :)

P: Tak, dosť jak dosť. A teraz budeš komu fandiť ? Bystrici či Popradu ? Ha ? xD

J: Môžem byť hocikde. Stále Popradu. :D Čo robíš ? :o

P: Sedím pri "raňajkách" a píšem si s tebou. xD A ty ? :)

J: Počúvam pesničky, píšem si s tebou. Potom zaskypujeme keď prídem, OK ? :o

P: To si píš, že zaskypujeme. :D

Písali sme si ešte asi 15 minút. No musel odísť, lebo mali tréning. Cesta mi už potom zbehla celkom rýchlo.

"Tak a sme tu." povedala mama a vystúpila z auta. Neveriacky som si obzerala okolie. Stáli sme pred obrovským domom. Bola som prekvapená. Niečo tak veľké som neočakávala. Vybrali sme veci a vošli do vnútra. To som však netušila, že dostanem skoro infarkt.

"Wau. Je to tu prekrásne. Kde mám izbu ?" s úžasom som sa obzerala a snažila zistiť, kde asi bude .

"Hore, zlatíčko. Prvé dvere napravo." povedal otec a milo sa usmial. Prikývla som a spolu s jednou taškou vyšla na poschodie. Nadýchla som sa a otvorila dvere od izby. Myslela som, že odpadnem. Veľká posteľ, šatník, kúpeľňa iba pre mňa, balkón. Wau, veľmi ma to prekvapilo. Vyšla som na balkón, aby som sa pozrela na výhlaď. Bol neopisateľný. Celú Banskú Bystricu som mala akoby pod prstom. 

"Poď sa naobedovať, Sisa." zakričala na mňa mama. Tak som išla, aj keď sa mi moc nechcelo opustiť ten výhľad. 

"Tak, čo ? Páči sa ?" pozrel na mňa otec, len čo som sa zjavila v kuchyni. Iba som prikývla, lebo slová boli zbytočné. 

"Idem si vybaliť veci." oznámila som ako som dojedla. 

Vyšla som do izby a rozhliadla sa po šatníku, kde by som čo uložila. Tak sa začalo vybaľovanie oblečenia. Z ostatných vecí, tam väčšia časť už bola. Za nejakú hodinu a pol som mala všetko hotové. Rozhodla som sa zaskypovať Paťovi. O chvíľu prijal hovor. Rozprávali sme sa pol hodinu. Potom som mu ukázala celý dom s notebookom na rukách. 

Ako sme doskypovali bolo asi pol piatej. Nevedela som, čo idem robiť. Nakoniec som išla na balkón a sadla si na stoličku s čajom v ruke. Pozorovala som tu krásu. Prišlo mi to nemožné, že taká môže byť pekná Bystrica. Čas mi utekal veľmi rýchlo. Keď som sa rozhodla pozrieť na mobil, bolo už bolo pol ôsmej. Celkom sa aj ochladilo, tak som išla dnu. Navštívila som kúpeľňu, kde som urobila večernú hygienu a odlíčila sa. Ľahla do pohodlnej postele a ani neviem ako, zaspala som.